„Svetonázor“

text (3).gif
text (3).gif
srelinka.gif
srelinka.gif
srelinka.gif
srelinka.gif
svet.gif
srelinka.gif
srelinka.gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelinka.gif
srelkaa-alenka1.gif
Vývoj filozofického myslenia na Slovensku
Slovenská filozofia ako súčasť európskej filozofie nadväzuje prirodzene na dedičstvo antickej filozofie a stredovekej filozofie, najmä západnej kresťanskej filozofie, cirkevných otcov, scholastiky a byzantskej filozofie
Impulzy, inšpirácie, obsah a témy prichádzajú v ďalšom vývine slovenského filozofického myslenia aj z hlavných prúdov renesančnej filozofie, novovekej filozofie a súčasnej filozofie.
slovenská stredoveká filozofia (od 9. stor. do 15. stor.)
V rámci týchto procesov zaujíma dôležité miesto christianizácia, ktorá u nás začala na podunajskej cirkevnej synode okolo roku 796 po skončení fransko-avarských vojen. Synoda prerokovala postup a spôsob misie, v ktorej najzávažnejšie poslanie pripadlo salzburskému arcibiskupstvu a reznianskemu a pasovskému biskupstvu. Fransko-bavorskí kňazi pracovali na Veľkej Morave a v Panónii veľmi usilovne, no Slovania sa s novou kultúrou a jej významovým svetom zžívali komplikovane, napr. Wiching, Konštantín Filozof. Slovenské filozofické myslenie začína tematizovať miesto človeka vo svete predovšetkým pri intervencii kreacionistickej predstavy sveta.
Nomen – omen ( z lat. meno – znamenie) je známe latinské úslovie, ktoré hovorí o tom, že meno predznamenáva nositeľa. Slovania odvodzujú svoje meno od pojmu slovo a sú možno ojedinelým národom, ktorý na svoje označenie nepoužíva, ako iné národy, ani názov súvisiaci s pojmom ľud, ani názov odvodený od riek či územia, na ktorom žijú. Idea prepojenia Slovanov i Slovenov (Slovákov) so „slovom“ nie je nová. Po prvýkrát je naznačená už v 9. storočí, hneď na úsvite našej písomnej kultúry, keď prvé slová zapísané v jazyku starých Slovákov bola veta zo Svätého Písma: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha…“.
Keď Konštantín Filozof preložil Evanjelium do staroslovenčiny, zavŕšil ho v hymickej básni
kde opäť symbolickým prepojením pojmov Slovo a Sloveni dáva do súvisu Slovo – samého Krista, so Slovenskym národom, na ktorého území ho napísal v rokoch 864-867, a na ktorý sa v tejto básni obracia.
slovenská novoveká filozofia (od 15. stor. do pol. 19. stor.)
Humanizmus a Renesancia na Slovensku
Najviac pre kultúru a vzdelávanie urobil humanisticky orientovaný panovník Matej Korvín (vládol v rokoch 1458 - 1490). Jeho zásluhou vznikla roku 1467 v Bratislave vysoká škola Academia Istropolitana so štyrmi fakultami (artistická, teologická, právnická, lekárska).. Inštitúcie neboli čisto Slovenské ale boli celoštátne v rámci celého Uhorska.V podstate humanizmus znamenal budovanie. Filozofia sa orientovala na praktické veci, dôraz kládla na ľudskosť, požiadavka dôstojnosti človeka, snaha aby bola ľudská dôstojnosť rešpektovaná v medziľudských vzťahoch. Do pozadia upadá teológia a do popredia sa dostáva život človeka. Vo filozofii sa pozornosť obracia od Biblie k antickej filozofii. Začínajú sa prekladať diela Platóna a Aristotela. Zaoberajú sa sociálnou, politickou a pedagogickou problematikou.
. Bezprostrednejšie ako renesancia a humanizmus zasiahla Slovensko nemecká (Lutherova) reformácia. Rozšírila sa veľmi rýchlo po celom území Uhorska. Príčin bolo viac. Na Slovensku bolo dávnejšie známe husitské hnutie a z Čiech na Slovensko prenikali vojská tzv. bratríkov (Jan Jiskra z Brandýsa a iní). S nimi prichádzala aj čeština, ktorú si Slováci osvojovali.
Turecká okupácia veľkej časti Uhorska (trvala 150 rokov) mala vážne dôsledky pre život na Slovensku. Severná časť Uhorska (teda územie Slovenska) sa stala súčasťou rakúskej ríše a dostala sa pod priamy vplyv habsburgovcov. Pokiaľ ide o tureckú okupáciu, Slovensko sa stalo pohraničnou oblasťou a cieľom ustavičných lúpežných nájazdov tureckých bánd na slovenské územie. Turci vymáhali dane, zajímali ľudí, ktorí sa museli vykupovať, alebo ich brali do otroctva. Šarvátky a boje s Turkami ako aj utrpenie, ktorému bolo vystavené obyvateľstvo od "pohanských" Turkov, sa stali dlhodobou témou slovenskej literatúry.
Politickým centrom sa stala Bratislava, kde zasadal uhorský snem a kde sa korunovali uhorskí králi. Roku 1536 ju panovník vyhlásil za hlavné mesto Uhorska.
Predstavitelia tohto obdobia:
Johan Muller – Regiomontanes, Martin Bilica
Činnosť bola obmedzená iba na príslušníkov šľachty a duchovenstva.
Začiatky budovania moderného pohľadu na svet.
Ján Sambocký – pôsobil na dvore Maximiliána I. : Preložil Platóna, životopis Diogéna
Martin Rakovský – sociálna filozofia: napísal o Rozvrstvení obyvateľov a príčina štátnych prevratov.
Vavrinec Benedikty – vypracoval koncepciu výchovy vysokoškolskej mládeže.
Ján Jessenius – dielo Zoralster, O svetovej duši a tele, prebral názory Aristotela
Od začiatku 17. storočia sa množili písomné prejavy slovenského národného povedomia a vlastenectva. V knihe rektora trenčianskej mestskej školy Martina Monkovicena Ultimum vale (Posledná rozlúčka, 1616) autor hovorí o hrdinskom slovenskom národe a o trpiacom Slovensku. Množstvo citátov v materinskom jazyku zdôrazňuje tým, že sa ho nehanbí používať a nehanbí sa ani za národ, z ktorého vyšiel.
bol uhorský básnik, polyhistor, lekár, autor príležitostnej latinskej poézie, alegorických obrázkov a úvah o rečníckom umení, príslušník slovenského etnika.
Sambucus.jpg
Narodil sa v rodine trnavského kupca a richtára, ktorý bol neskôr povýšený do šľachtického stavu. Roku 1542 začal študovať na univerzite vo Viedni , odkiaľ pokračoval cez univerzity v Lipsku , Wittenbergu , Ingolstadte a Štrasburgu až na parížsku univerzitu, kde roku 1552 dosiahol titulu majster slobodných umení. Neskôr sa venoval štúdiu lekárstva na univerzite v Padove , kde roku 1555 dosiahol licenciát lekárskych vied. Roku 1557 prišiel do Viedne, kde podal návrh na rozšírenie a zreformovanie cisárskej knižnice. V rokoch 1559 - 1564 pokračoval v štúdiách na univerzitách v Padove, Bologni a Paríži. Od roku 1564 bol dvorným historikom Ferdinanda I. a venoval sa zbieranie starých rukopisov a výtlačkov. Okrem toho pôsobil ako profesor na viedenskej univerzite a tiež ako lekár. ,Písal latinské básne, korešpondoval s mnohými významnými európskymi humanistami,
zaslúžil sa o vydanie viacerých diel antickej literatúry (Lukianos, Platón, Horácius, Plautus).Bol vlastníkom veľkej knižnice, ktorá obsahovala viac ako 600 rukopisov a 3000 tlačených diel. Zomrel vo Viedni 13. júna 1584 vo finančnej tiesni.
Ján Sambucus.jpg
bol slovenský humanistický básnik a vzdelanec.
Rakovský.jpg
Pochádza zo zemianskej rodiny z Rakova v Turci. Pomerne dobré školské vzdelanie získal v Bardejove, vo Wittenbergu a v Prahe. Po štúdiách učil od 1556 v Žatci a Lounách. Potom v roku 1559 prišiel do Bratislavy, kde do roku 1576 pôsobil ako pisár kráľovskej komory. Pred smrťou roku 1579 pôsobil ako turčiansky podžupan.
Aj keď žil dlho v Prahe jeho hlavné diela vznikli až v Bratislave. Je to Libellus de partibus reipublicae(Viedeň 1560) a De magistratu politico(Lipsko 1574). sú to veršované úvahy o rozvrstvení obyvateľstva, o príčinách štátnych prevratov a o spravodlivom spoločenskom zriadení. Ide o rozsiahle skladby a zložité témy, ktoré si vyžadovali pokrokovú koncepciu (system)a umeleckú kompozíciu.
Pri obidvoch dielach autor vychádza z Aristotelovej teórie o rozčlenení spoločnosti a o formách zriadenia, ktorá uprednostňovala monarchiu. Treba však podotknúť, že Rakovský túto teóriu značne zdemokratizoval.
Beda.jpg
bol slovenský humanista, básnik, pedagóg, klasický filológ, jazykovedec, matematik a hudobník.
srelkaa-Nedoženský.jpg
pochádzal zo Slovenska a navštevoval školu v Prievidzi. Po otcovej smrti odišiel do Jihlavy ku strýkovi Samuelovi, kde mal možnosť ďalej sa vzdelávať. Uprostred štúdií však prechladol a na niekoľko rokov ťažko ochorel. Uzdravil sa až roku 1587, keď v Uhrách vypukli turecké boje. Po vyliečení a dokončení prípravných štúdií študoval na Karolovej univerzite v Prahe filozofiu a teológiu. Od roku 1600 magister Karlovej univerzity. Učil na mnohých mestských školách v čechách. V roku 1603-1604 sa stal profesorom filozofickej fakulty univerzity Karlovej. Od roku 1611 rektor Karlovej univerzity v Prahe. Po roku 1615 bol správcom Karolína a ďaľších vysokoškolských internátov. Osvedčil sa predovšetkým ako vynikajúci pedagóg, jazykovedec, ale tiež ako básník a hudobník. Na univerzite prednášal antických klasikov, matematiku a
fyziku. Ako pedagóg sa usiloval zlepšiť vyučovací poriadok na partikulárnej škole.
- autor prvej systematickej latinsky písanej gramatiky češtiny
- napísal tiež učebnice aritmetiky
- kniha o poetike
- do češtiny preložil dve knihy žalmov
1612, Praha - dielo s názvom Nápravná reč o tom, ako ozdraviť pražskú akadémiu.
- vypracoval tiež školský poriadok pre mestské školy, v ktorých presadzoval názornosť, systematickosť, spojenie teórie s praxou, čítanie a vyučovanie v materinskom jazyku.
Väčšina jeho diel bola zničená pri plienení Prahy v roku 1620.
Základný význam má jeho dielo o vnútornej školskej sústave Penitoris scholae structura Pragae 1607. Je to umelecky a teoreticky vyspelá veršovaná práca; navrhované učebné osnovy sa riadia požiadavkami vývinovej psychológie, v ktorých sa zdôrazňovala potreba uplatniť vo výučbe princíp názornosti a systematickosti, nevyhnutnosť spájať teóriu s praxou, ako aj potreba vyučovania v materinskom jazyku. Zo záujmu o jazykovedné otázky vznikla prvá systematická gramatika českého jazyka Grammaticae Bohemicae Pragae 1603, spracovaná na základe jazykovo najčistejších literárnych pamiatok a hovorovej reči podľa vzoru latinskej gramatiky Filipa Melanchtona a gramatiky Petra de la Ramée. Táto gramatika ovplyvnila normovanie českého spisovného jazyka a upevňovanie českého povedomia, no autor si v nej všíma aj rozdiely medzi češtinou a slovenčinou a v predhovore vyčíta rodákom, že zanedbávajú vzdelanie a nepestujú materinský jazyk. Štyri knihy poetiky, o ktorých sa sám Nedožerský zmieňuje v časomernom preklade žalmov sa nachádzajú v knižnici Národného múzea v Prahe. Osobitne významné sú jeho základy aritmetiky v ktorých aritmetiku už nechápe ako praktickú pomôcku kupcov a remeselníkov, ale ako exaktný základ vedeckého štúdia. Umrel ako slobodný 4. júna 1615 na pravé poludnie po dlhej chorobe (tbc). Celý svoj majetok venoval univerzite.
Udržiaval živý kontakt so Slovenskom, ktorého vzdelávanie mu ležalo na srdci. V predhovore ku svojej gramatike, ktorá bola vydaná v r. 1603, napísal:
„Zde se mně především vidí své bratry Slováky napomínati, při nich o vdělání jazyka jejich největší jest nedbalost, tak že někteří /ze skušenosti mluvím/ nejenom žádných českých kněh nečítají, ale aby v svých knihovnách žádných neměli, za pochvalné sobě mají. Odtud to bývá, když o věcech domácím jazykem jest jim rozmlouvati, že pololatině mluviti musí.“
pod vplyvom B. Telesa formuloval svoju prírodnú filozofiu Slovák Ján Jesenius - rektor pražskej univerzity. S jeho názormi sa možno oboznámiť v spise Zoroaster.
Ján Jesenius pochádzal z Turca, preslávil sa ako lekár. V roku 1600 vykonal v Prahe prvú verejnú pitvu.
Ján Jesenius.jpg
študoval najprv na univerzite vo Wittenbergu, kolíske protestantizmu, potom na lipskej univerzite. Skončil ju s hodnosťou bakalár filozofie. Štúdiá zavŕšil na Lekárskej fakulte Univerzity v Padove. Tam sa nadchol myšlienkami humanizmu a renesancie, ktoré sa zrodili v Taliansku. Stredovek chápal ľudský život predovšetkým ako prípravu na posmrtný život. Jesenius svoje názory veľmi ostro prejavil už koncom štúdia. Filozofickej dizertácii, ktorú obhajoval pred medicínskou, dal názov O nároku na odpor proti tyranom. Podľa neho vladári a ich poddaní majú byť navzájom zaviazaní povinnosťami a právami. Jesenius v rozprave priznával ľudu nárok na odpor proti tyranskej vláde. Myšlienkam humanizmu a renesancie zostal Jesenius verný až do konca života. ako lekár veľmi rýchlo nadobudol dobrý chýr. Až natoľko dobrý, že prenikol aj do Drážďan k saskému kurfirstovi Fridrichovi Viliamovi.
Knieža pozval mladého lekára na svoj dvor. Nezostal tam dlho. Na fakulte vo Wittenbergu zriaďovali katedru chirurgie a povolali ho na ňu. Osvedčil sa ako vynikajúci prednášateľ a o rok ho poverili aj vedením katedry anatómie a botaniky. V roku 1597 sa Jesenius stal dekanom lekárskej fakulty a zakrátko aj rektorom univerzity. Počestné postavenie na celý život.
No v Jeseniovi asi kolovala nepokojná krv. Zoznámil sa so slávnym astronómom Tychom de Brahe a ten ho pozval do Prahy. Tam vykonal v roku 1600 prvú verejnú pitvu. Celé stáročia sa vedci na niečo také neodhodlali, podujímali sa na to až v poslednom období. Jesenius robil pitvy vo Wittenbergu, v Prahe však lekárska fakulta v tom čase nejestvovala, a tak využili návštevu vzácneho hosťa. Jesenia Praha zlákala. V septembri 1602 sa do nej presťahoval. Liečil pacientov zo šľachtických a z meštianskych rodín, predviedol niekoľko ďalších pitiev. Ľudské orgány, ich skladbu a činnosť demonštroval pred poprednými vedcami a hosťami z vyšších kruhov. Usilovne sa venoval písaniu. Vydal niekoľko lekárskych rozpráv. Po morovej epidémii v Prahe vydal dve knihy o prevencii tejto nákazy. Po nich nasledovalo jeho významné dielo o krvi. Upozorňoval v ňom, dvadsať rokov pred objavom krvného obehu, že krv je ukazovateľom choroby. Keďže Rudolf II. sa čoraz menej venoval vládnutiu a čoraz väčšmi zábavám, Habsburgovci dosadili na trón jeho mladšieho brata Mateja. Najprv ho korunovali za uhorského kráľa. Na slávnosti v novembri 1608 v Bratislave sa zúčastnil i Jesenius. Vydal o tom správu v spise Korunovácia uhorského kráľa Mateja. Seba spomína už ako kráľovského lekára. Presťahoval sa do Viedne, sídla Mateja II., a prijal aj funkciu kráľovského historiografa. Mateja korunovali neskôr v Prahe za českého kráľa a ešte neskôr vo Frankfurte za rímsko-nemeckého cisára. Jesenius ho všade sprevádzal. V máji 1612 mu umrela manželka a keďže sa cítil osamotený, vzdal sa svojho miesta a vybral sa na cesty. Nejaký čas prežil v Bazileji, Tübingene a iných mestách, potom sa vrátil do Prahy. Tam sa jeho činnosť naplno rozvinula. Zastával funkciu rektora Karlovej univerzity, organizoval jej činnosť, prednášal. Po Matejovej smrti nastúpil na český trón Ferdinand II., no keďže bol nekompromisný katolík a takú politiku aj viedol, české protestantské stavy sa vzbúrili proti nemu. Za kráľa si vybrali kalvína Fridricha Falckého. Ferdinand zorganizoval trestnú výpravu, české stavy zasa obranu. Jesenius všetky svoje sily venoval práci v prospech stavov. Z ich poverenia cestoval na zasadnutie uhorského snemu do Bratislavy s posolstvom, aby nevolili za kráľa Ferdinanda. Odtiaľ odišiel do Banskej Bystrice, aby v mene stavov požiadal vzbúreneckého vojvodu Gabriela Betlena o vojenskú pomoc. Jesenia v poslednom období čoraz väčšmi lákala politika. Venoval sa jej v duchu slobodomyseľných názorov, ktoré po celý život vyznával. Stala sa mu osudnou. V rozhodujúcej bitke na Bielej hore pri Prahe utrpeli žoldnierske vojská českých stavov porážku. Jesenia zatkli medzi prvými. Osobitná komisia vo Viedni navrhla barbarské tresty - verejnú popravu 27 predstaviteľov českých stavov na Staromestskom námestí v Prahe a ich rozštvrtenie. Ferdinand II., ktorého niektorí velebili pre jeho „habsburskú láskavosť“ a „kresťanské milosrdenstvo“, kruté tresty schválil. Iba rozštvrtenie nariadil vykonať až po smrti. Niektorým odsúdeným blahosklonne dovolili posledné pomazanie podľa svojho vierovyznania. Poprava sa konala 21. júna 1621. Jeseniovi sa osobitne kruto pomstili. Označili ho totiž za jedného z ideológov a vodcov stavovského povstania. Kat dostal príkaz Jeseniovi pred odseknutím hlavy zaživa vyrezať jazyk a odťať pravú ruku, posmrtne telo rozštvrtiť a jeho časti nabodnúť na koly pri hlavných cestách. Po vynesení rozsudku Jesenius zvolal: „Hanebne a ukrutne s nami zaobchádzate! Ale vedzte, že sa nájdu tí, ktorí hlavy naše od vás potupne na divadlo vystrčené budú poctivo pochovávať.“ Zničili aj Jeseniove diela. Zachovali sa len tie, ktoré boli v Nemecku a vo Vroclave.
Jesenius sa dobre poznal s pražským katom Janom Mydlářom. Prvý raz ho navštívil so žiadosťou, či sa ako lekár môže zúčastniť na poprave odsúdenca. Mydlář mu dodal i mŕtvolu obesenca na prvú verejnú pitvu. Neskôr ďalšie mŕtvoly na pitvy. Pri prvej návšteve u kata sa vraj na stene pohol meč a Mydlář mu povedal, že je to zlé znamenie, že aj on môže skončiť na popravisku. Jesenius sa tomu údajne zasmial. Stretli sa znova na popravisku 21. júna 1621. Jesenius prišiel na rad ako tretí z mešťanov.
liek.png
Slovenská filozofia v obd. novoveku
Baconove myšlienky na Slovensku propagovala tzv. prešovská škola – Ján Bayer a Izák Caban
Descartove myšlienky interpretovali
Vavrinec Tapolcsáni, Valentín Kéri,
Michal Lipsicz, Andrej Jaslinský
Leibnitzovu filozofiu odmietal Matej Bel a jeho
Monadológiu propagovali Štefan Fábry a
Augustín Doležal
SLOVENSKÝ BAROK (1650 – 1780)
- spoločenské a politické pomery: upevňovanie feudalizmu, turecké vpády, protihabsburské povstania, protireformačné náboženské boje; na Slovensku silnie sociálny útlak, vzbury a úteky do hôr
- strediská vzdelania: Prešov - evanjelici, najvýznamnejšie lýceum. Trnava - katolíci, katolícka univerzita
- ako jazyk sa používala latinčina, čeština a slovakizovaná čeština
Prešovská univerzita: Pôsobila krátko. Vychovávala, bola zameraná Scholasticky. Spojenie s reformáciou. Na univerzite prebiehala veľmi živo. Vplyv Husitov. Prichádzajú nemecký profesori, ktorí založili PREŠOVSKÉ KOLÉGIUM 1667 – 1672 desať ročná škola. Zameraná predovšetkým na širšie vrstvy obyvateľstva. Prvé zmienky o heliocentrizme. Boli liberálne. Orientovali sa na meštianske vrstvy. Učilo sa v národnej reči.
Nové metódy – rozprava. Vo filozofii dôraz na ľudskú individualitu. Zodpovednosť za vlastné konanie. Vlastná skúsenosť ako dôležitý moment poznania. 1637 – Descartes - Rozprava o metóde- čerpali témy na diskusie - z prírodovedy sa zaoberali hlavne Koperníkom – Heliocentrizmus. Prešovskí profes. poukázali na formalizmus v scholastickej filozofii. Kritizovali jej odtrhnutosť od od vedy a hlásali potrebu hlásať filozofiu ako vedu pre život. Filozofia by mala riešiť tie problémy, ktoré trápia ľudí.
Vedecký ulitarizmus: Veda má slúžiť človeku a potrebám spoločnosti. Systematizovať pozornosť a vedeckú metodológiu, ako človek poznáva svet.
Predstavitelia: Caban, Ladiver
Reformácia: Oslobodenie cirkvi hospodársky aj mocensky. Nástup protireformácie Prešovskú školu prevzal jezuistický rád. Snaha obnoviť postavenie scholastiky . Snaha o obnovu postavenia katolíckej cirkvi. Centrum protireformácie TRNAVSKÁ UNIVERZITA - bola dielom jezuitov a jej hlavné poslanie spočívalo v rekatolizácii silne protestantského Slovenska. Bojovne naladeným jezuitom za podpory habsburgovcov sa v priebehu 17. storočia podarilo - aj násilnými metódami - zvrátiť náboženský vývin a krajina, ktorá bola na 90 percent protestantská (evenjelická) sa znovu stala katolíckou len s malou menšinou protestantov (10 - 15 %), tá sa udržala podnes.
Silný ohlas mala na Slovensku aj osvietenská filozofia. Jej priekopníkom bol Matej Bel (1684-1749), známy svojím sociálno-politickým a historickým učením. Hoci mnohé idey najmä francúzskeho osvietenstva inšpiratívne pôsobili pri riešení národnostnej otázky, naši učenci ich prijímali rozlične. I.Mošovský rozhodne odmietal každé spochybnenie viery. V hrôzach Francúzskej revolúcie videl Boží trest za pýchu “rozumárov“. S Tešedík a J. I. Bajza osvietenstvo chápali ako výchovné, osvetové pôsobenie na ľud a J. Laurentzy zasa zdôrazňoval význam boja proti akémukoľvek apriórnemu rešpektu pred autoritami. Ďalší filozof – predstaviteľ banskobystrickej Societas slavica – O. Plachý
zdôrazňuje potrebu náboženskej a národnej znášanlivosti (odvoláva sa na Voltaira). V duchu osvietenstva výchovne pôsobili učené spoločnosti: Učené tovarišstvo a Učená spoločnosť malohontská.
Význam mali aj priame osobné kontakty udržiavané napr. s poľským astronómom M. Kopernikom,i s holandským humanistom Erazmom Rotterdamským, ktorí vo veľkej miere ovplyvnili názor našich,učencov.
Ani filozofia F. Bacona a R. Descarta nebola na Slovensku neznáma. Baconovu empirickú filozofiu rozpracúval predstaviteľ prešovskej školy Ján Bayer, ktorý obzvlášť zdôrazňoval význam induktívnej metódy, pozorovania a experimentu vo vedách. Spomedzi profesorov prešovského kolégia sa do filozofického myslenia v 17. storočí u nás významne zapísal aj hlásateľ atomizmu Izák Caban
slovenský evanjelický kňaz, filozof a prírodovedec; profesor v Prešove- - prvý slovenský atomista
Izák Caban.jpg
Narodil sa v rodine evanjelického farára v Brodzanoch. Po štúdiách v Prievidzi, Soproni a na univerzite vo Wittenbergu bol rektorom reformačnej školy v Brezne, kde ako formu poznávania zaviedol dišputy. Diskutovalo sa na nich o metafyzike a teológii, ale objavovala sa tu i kritika Aristotela. Od roku 1661 pôsobil v Prešove, kde sa spolu s Jánom Bayerom zaslúžil o premenu mestskej školy na lýceum a o jeho rozkvet. Keď do Prešova prišli jezuiti presadzovať protireformačné tendencie, musel odísť (1670). Po krátkom pobyte v Tübingene sa vydal do Sibine (dnešné Sibiu v Rumunsku), kam ho pozvali za riaditeľa gymnázia. Neskôr sa tu stal aj kazateľom. Jeho syn - kráľovský sudca v Sibini - sa zaplietol do sprisahania proti kráľovi a bol popravený (1703).
Je prvým predstaviteľom atomizmu na Slovensku. V spise Existentia atomorum, ktorý obsahoval 138 listov a bol výsledkom samostatného bádania, formou otázok a odpovedí uvádza 24 argumentov na dôkaz
existencie atómov. Caban podobne ako Descartes hlásal, že autority treba uznávať len vtedy, ak nie sú v rozpore s rozumovým poznaním sveta. Pri svojej argumentácii sa odvoláva na pokusy, menovite na Guerickeho demonštráciu vákua. Hoci v knihe zostalo veľa z Aristotelových predstáv o hmote i pohybe, Caban sa pokúsil o atomistické vysvetlenie peripatetických foriem pohybu. Odmietol skryté vlastnosti a zaviedol architectonicus spiritus ako príčinu všetkého. Jeho atomizmus nebol materialistický.
slovenský raj 2016.jpg
Svojou tvorbou sa radí do obdobia barokovej literatúry.
- nadväzuje na antiku, humanizmus a renesanciu
VALASKÁ ŠKOLA MRAVÚV STODOLA
- súbor mravných ponaučení a praktických rád o najrozmanitejších veciach a kladných hodnôt
života, odsudzovanie zla a záporných javov života
- v jednotlivých básňach sa zamýšľa nad pominuteľnosťou a márnosťou
- skladba je napísaná v severozápadnom nárečí s českými jazykovými prvkami a využíva ľudový jazyk
citáty: „Jednako se š.eci roďá, nejednako k smrti choďá.“ „Peníze všechno múžou.“ „Pekne sa drž v ceste v dedinách i v meste.“ (o spoločenskom správaní) „Hle, človek opilý, každému nemilý.“ „Kde gazdiná korhelkyňa, tam prázdna je kuchyňa.“ (o opilstve) „Voják dvúr Bohúm na obeť se kŕmi.“ (odpor proti vojne) „Vlasť svoja každému milá.“ „Veľmi je hlúpy, kdo vlast svou tupí.“ (o láske k vlasti) „Pracování stálé dáva úžitky nemalé.“ (o práci) „Čo dobrého čítaš, to si pamatuj.“ „Jak chce. literatúru vedeť, musíš pri učení sedeť.“ (o vzdelaní)n„Nad literárne umení vetší bohatstvo není.“ (o literatúre)n„Bohatý má mnoho peněz a chudobný detí.“
Kňaz­literát nezlomného charakteru Daniel Krman (1663­1740) stíhaný a väznený vidí v svojom materinskom jazyku jadro
všetkých slovanských nárečí. Zachovali sa nám diela Rudimenta grammaticae Slavicae, De Slavorum origine (O pôvode
Slovanov), Agenda ecclesiaetica slavonica. Pochádzajú z 18. storočia. Na jeho diela hľadela evanjelická cirkev vždy ako
na posvätné slová autority v teoretických veciach.
slovenský barokový spisovateľ, prekladateľ, vydavateľ, evanjelický kňaz a superintendent.
srelkaa- Krman.jpg
bol synom evanjelického farára a náboženského spisovateľa Daniela Krmana st. Študoval v Sobotišti, Ilave, Diviackej Novej Vsi, Trenčíne, neskôr na vyšších školách vo Vratislavi, Lipsku a Wittenbergu. Po ukončení štúdia pracoval ako rektor v Ilave a Mošovciach, pôsobil ako farár na Turej Lúke, v Myjave, v Žiline a v Bardejove, a bol superintendentom v trenčianskej, oravskej, nitrianskej a bratislavskej stolici. Zapájal sa do náboženského, politického a občianskeho života ako evanjelik-luterán a priaznivec protihabsburského odboja. Po dvojročnom súdnom procese (1729 – 1731) bol odsúdený na doživotie ako burič a bohorúhač, a hoci sa jeho známi a priatelia snažili ho dostať z väzenia na Bratislavskom hrade, napokon v tomto väzení aj zomrel.
Krman patril k najplodnejším autorom barokovej literatúry. Svojou tvorbou sa snažil povzbudiť slovenských evanjelikov počas stavovského povstania Františka II. Rákocziho. Svoje diela písal latinsky a česky, pričom považoval češtinu za jazyk, ktorý by mal byť i slovenským spisovným jazykom. Písal príležitostné latinské básne, kázne, polemiky, memoárovú a cestopisnú literatúru.Jeho najvýznamnejšie dielo je latinsky písaný Cestopisný denník.Itinerárium (cestopisný denník), zachytáva tu Poľsko, Litvu, Ukrajinu a Moldavsko
- cestoval s náboženským povstaním za švédskym kráľom Karolom III, ktorý bojoval proti cárovi
Petrovi Veľkému
- zaujímal sa o zemepisné, sociálne, politické, národnostné a náboženské pomery
Matej Bel
l (Očová 1684 - 1747) - polyhistor (všestranný vedec, znalec rôznych vedných odborov),
polyglot (znalec viacerých svetových jazykov)
- zaujímal sa o kultúru, históriu, jazykovedu, národopis, zemepis, hospodárstvo, prírodné vedy
(prezývali ho perla Uhorska alebo ozdoba Uhorska)
- predchodca osvietenstva, člen mnohých učených spoločností na našom území, ale aj v cudzine
Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku
- vyzdvihuje nadanie a pracovitosť slovenského ľudu, poukazuje na jeho morálno-mravné
vlastnosti, zobrazuje ťažké sociálne postavenie Slovákov, ukazuje zvyky, obyčaje, zvláštnosti
regiónov
Daniel Sinapius Horčička
Nový trh latinsko-slovenský - obrana a chvála slovenského národa a jazyka, odsudzuje tu
odrodilcov, ktorým je bližšia latinčina než materinský jazyk
Adam František Kollár
- historik, právnik, riaditeľ Viedenskej cisárskej knižnice, písal obrany slovenského národa
- jeho myšlienky sa uplatnili v reformách M. Terézie
O pôvode a stálom používaní zákonodárnej moci - podáva kritiku zlého postavenia
poddaného ľudu
Ján Baltazár Magin
Ostne... alebo Obrana – polemický spis, obhajoba postavenia slovenského národa v Uhorsku
osvietenská filozofia
Slovenské národné obrodenie (1780 - ­ 1848)
ideovo pramení v osvietenstve a myšlienkovom teoretickom romantizme, ktoré ovplyvňovali život v celej Európe o d konca 18. storočia
­ proces premeny feudálnej národnosti na moderný národ- feudálny národ ­ stačilo mať spoločné územie moderný národ- ­ musí spĺňať 3 zákl. veci: jazyk, územie, kultúra a tradície
­ polit. rozmer: premena stavovskej spoloč. na občiansku, ekonom. rozmer: premena feudálnej spoločnosti na kapitalistickú
­ NO typické pre strednú Európu:­ rodí sa nacionalizmus. začiatky sebaobdivu a sebaľútosti-tradícia sa stáva myšlienkou moderného ­ návrat k tradícii ­> prebudenie, uvedomovanie koreňov, obrodenie
Slovenskí filozofi : proti poverám bojoval Michal Institoris Mošovský, Samuel Tešedik, Fándly, Bajza
­ osvietenstvo chápali ako výchovné pôsobenie na človeka
­ vznik : Učené tovarišstvo, Učená spoločnosť malohontská Ján Feješ
Societas slavica – Ondrej Plachý
Šafárik a Kollár študovali v Jene, kde v nich vyklíčili myšlienky slovanského obrodenia.
bol slovenský básnik, historik, etnograf, slavista a univerzitný profesor. Založil vedeckú slavistiku.
Pavol Jozef Šafárik.jpg
Narodil sa v rodine evanjelického kazateľa a učiteľa. Na lýceu v Kežmarku nadviazal priateľstvo s Jánom Benediktim a spolu čítali spisy slovenských a českých buditeľov (J. Dobrovského, J. Jungmanna). Jeho bádateľské plány sa zrodili v Jene. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy, budovanie slavistických katedier a vydávanie prameňov.
Vo svojich zbierkach reagoval na niektoré podnety antickej i súčasnej európskej poézie. Osobitne mu bola blízka najmä poézia F. Schillera, z ktorej aj prekladal. Poéziu chápal ako súčasť ľudského bytia, ako
estetickú kategóriu. V básniach sa inšpiroval aj ľudovými tradíciami a ľudovou slovesnosťou. Tematicky čerpal z jánošíkovskej tradície.
O ľudovú slovesnosť sa začal zaujímať v Jene, pravdepodobne pod vplyvom Herdera a jeho stúpencov. V Prvotinách pěkných umění vyzýval svojich krajanov, aby zbierali ľudové piesne a tým posilňovali národný život a materinský jazyk. Okrem toho ho zaujali aj prozodické otázky. Zamýšľal sa, ktorý z prozoidických systémov je vhodnejší pre národnú poéziu – časomiera či prízvučná prozódia.
Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr. Reagoval na podceňovanie slovanských národov, ich kultúry a jazyka a chcel v duchu ideí národného obrodenia vplývať aj na orientáciu mladej generácie. Veľkú úctu požíval doma i za hranicami.
Šafárik na slovanskom zjazde v roku 1848 mohutnou rečou zahrmel: „Buďto dovedeme, abychom s pravou chloubou mohli říci před národy: Já jsem Slovan ­ anebo přestaňme Slovany býti!“
"Človek preto je človekom, že môže zomrieť za idey ..."
„Čas pravdu potlačuje i na světlo vyvodí; čas rozum odmítá i navracuje i čas rány dělá i hojí!“
"Dobré sa zlým, pravda s nepravdou nesrovnáš, nespojíš, nesjednotíš: jedno z nich musí trvať, druhé zaniknúť."
pravda.png
slovenská súčasná filozofia (od pol. 19. stor. dodnes).
evanjelický kňaz, kazateľ, farár , bol veľkým básnikom slovenského národného obrodenia. V jeho diele vyvrcholila myšlienka slovanskej vzájomnosti, básnik, filológ, stúpenec česko-slovenskej jazykovej jednoty, homiletik, publicista, etnograf a folklorista, pedagóg, literárny historik a teoretik, jedna z najvýznamnejších osobností slovenského národného obrodenia a európskeho panslavizmu
kollár srelkaA.jpg
Študoval v Jene, kde poznal nacionálne zmýšľanie nemeckej mládeže, zároveň pozoroval tienisté stránky nemeckého nacionalizmu: rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie iných národov, najmä slovanských.Výstrahou pre budúcnosť Slovanov mu boli osudy zaniknutých slovanských kmeňov na nemeckom území.Kollár v Jene študoval aj slovanské jazyky a dejiny slovanských národov - dozvedel sa o slávnej minulosti Slovanov, ale videl neradostnú prítomnosť.
Pre Kollárov život a jeho básnickú tvorbu bolo vzpruhou zoznámenie sa s dcérou evanjelického pastora Friderikou Schmidtovou. S Mínou, ako ju nazýval, podnikal vychádzky do okolia Jeny. Matka bránila dcére, aby sa vydala za Kollára a až roku 1835, teda po 16 rokoch ich známosti, si ju básnik mohol odviesť do Pešti ako svoju manželku.
Kollár ako kazateľ, keď hovorí o „hvězdnatém nebi“, hneď mu príde na um myšlienka „Kopernik bol Slovan!“
Svoje kázne vydal pod názvom Nedělní, svátečné i příležitostné Kázně a Řeči. Je horlivým hlásateľom humanitných ideí. Kristus mu je Majstrom učiacim ľudstvo ľudskosti a budujúcim svet lásky. V takomto duchu rozoberá sociálne i politické otázky. Vidí, že Slovanstvo je pohanené a to samotnými slovanskými národmi, ktoré sa navzájom zožierajú a nevedia sa zniesť. V duchu kresťanstva hlása zmierenie a spolupatričnosť medzi bratmi Slovanmi.
Prívrženci Kollára používali tzv. slovakizovanú češtinu. Bol to jazyk evanjelikov, ktorý sa šíril vďaka Kralickej biblii. Spisy katolíkov boli prevažne v latinčine. Z tohoto pohľadu evanjelici predbehli obdobie národného obrodenia.
„Život má byť dielo vlastnej duše.“
„Tajomstvo šťastia je radosť z vlastných rúk.“
„Čas všetko mení, i časy, k víťazstvu on vedie pravdu; čo sto vekov bludných hodlalo, zvrtne doba.“
láska.png
Slovenská filozofia pod vplyvom nemeckého klasického idealizmu
V nasledujúcom období, období národného obrodenia, sa medzi našimi filozofmi rozšírili najmä myšlienky nemeckého klasického idealizmu. Obidve generácie slovenského národného obrodenia (kollárovskú i štúrovskú) intenzívne ovplyvnil nemecký historik J.G. Herder. Ten vo svojej filozofii dejín predpovedal veľkú budúcnosť Slovanom, a to pre ich charakteristické vlastnosti ako humánnosť,mierumilovnosť.
Ovplyvnil najmä mladšiu generáciu predstaviteľov slov. národného obrodenia Išlo o slov. mysliteľov, ktorí pôsobili na bratislavskom evanjelickom lýceu – Greguš, Štúr, Hodža, jeho filozofia bola základom pre pochopenie poslania Slovanov
bol slovenský filozof a pedagóg. Niektorými estetickými názormi bol blízky s Karolom Kuzmánym.
pedagóg, profesor kolégia v Prešove a evanjelického lýcea v Bratislave, kantovský filozof, autor vedeckých prác z filozofie, histórie, fyziky, matematiky, pedagogiky a antropológie, tvorca latinsky a maďarsky písanej poézie
Samobytnosť slovenského národa ako základná myšlienka Štúrovho programu
Ľudovít Štúr.jpg
Teoretický základ pre jeho filozofiu mu poskytovala Hegelova filozofia - hovoril o slovanských národoch ako o „nedotknutých duchom“.Tento vplyv badať aj v Štúrovej tvorbe – napr. Prednášky historické a estetické, Život národov, Pospolitosť a jednotlivosť, Slovanstvo a svet budúcnosti. Pojmy duch, Boh a idea Štúr chápe v jednote ako ontologický základ sveta. Je to dynamická podstata, ktorá sa vyvíja samopohybom, pričom vytvára celú skutočnosť. Spoločenstvo ľudí si ešte pojem „národ“ neuvedomuje (antitéza). Až keď spĺňajú všetky znaky národa- jeden jazyk, vlastná kultúra, obyčaje, politické požiadavky, boj za národnú svojbytnosť – si uvedomuje, že národ je tým, čím ho urobí forma jeho „vlády“. Ľudia si uvedomia, že existujú ako národ (syntéza). Táto syntéza sa ďalej stáva východiskom (tézou) nového cyklu – Ďalšieho vývoja národa. Človek je podľa Štúra bytosť súvisiaca s duchom i prírodou. Ako „ prírodná“ bytosť zostáva „živočíchom“, ako bytosť uvedomujúca si
seba je aktívnym duchom. Človek predstavuje stupeň, ktorý musí duch prejsť, aby sa jeho vývoj zavŕšil návratom absolútnej idey do seba samej. Človek disponuje rozumom a slobodnou vôľou, a tie majú slúžiť na to, aby sa zdokonaľoval, aby vedel odlíšiť dobro od zla a vedome sa stal pôvodcom dobra.
Štúr sa domnieval, že Heglove názory sú základom pre pochopenie poslania slovanstva v dejinách. Aj napriek jeho názorom Štúr dúfal, že príde čas, keď aj Slováci sa stanú historickým národom.Slováci sa stanú reprezentantom ducha a slobody. Podobné názory mali aj Hurban, Hodža, Hroboň a P.K. Hostinský
stur l..png
Od polovice päťdesiatych rokov 19. storočia ožíva myšlienka založenia Matice slovenskej. Prvým predsedom sa stal banskobystrický biskup Štefan Moyses (1796­1869). Do histórie rečníctva sa zapísal svojimi prejavmi na jej valných zhromaždeniach.
Nákladom Matice slovenskej vyšli v rokoch 1864 a 1865 dva diely „Mluvnice jazyka slovenského“. Spis zaoberajúci sa syntaktickou stránkou jazyka s príkladmi zo slovenských spisovateľov zostavil Martin Hattala, pražský univerzitný profesor. Jeho súčasníkom bol aj jazykovedec Michal Godra a Jozef Škultéty.
V ďalšej generácii medzi popredných jazykovedcov patril dr. Samo Czambel. V dielach Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, Rukoväti spisovnej reči slovenskej revidoval slovenský pravopis. Nedokončený spis Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov je prvým systematickým spracovaním slovenských dialektov.
Vytvoreniu prvej Československej republiky predchádzala prvá svetová vojna. Slováci bojovali na strane svojich utláčateľov proti Srbsku.
sa narodil v Košariskách v rodine evanjelického farára . Jeho otec Pavol bol skalopevný národniar, a tak vychovával aj svoje deti.
Štefánik.jpg
Po štúdiách na evanjelickom lýceu v Bratislave (1890), študoval v Šoproni (1893) a gymnaziálne štúdiá ukončil maturitou v roku 1898 na gymnáziu v Szarvasi. V roku 1898 odišiel Štefánik do Prahy, kde najprv študoval stavebné inžinierstvo na technike a v rokoch 1900 - 1904 astronómiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V roku 1904 obhájil dizertačnú prácu O novej hviezde v súhvezdí Cassiopea objavenej v roku 1572, zložil rigorózne skúšky a bol promovaný na doktora filozofie.Štefánikova mimoriadna inteligencia a výnimočné čaro jeho osobnosti prispeli k jeho rýchlemu zblíženiu sa s českou kultúrnou a vedeckou spoločnosťou. V Prahe nadviazal Štefánik kontakty so slovenskou študujúcou mládežou, ktorá sa grupovala v spolku Detvan, ktorému istý čas aj predsedal. V časopise Čas vychádzala Štefánikova rubrika, ktorá mala vzbudzovať záujem českej verejnosti o Slovensko.
Štefánik sa stretával s predstaviteľmi hlasistického hnutia, združenými okolo časopisu Hlas a obhajoval myšlienku česko-slovenskej jednoty.V novembri 1904 odišiel Milan Rastislav Štefánik do svojej druhej vlasti do Francúzska. Tu v Paríži pod vedením profesora Julesa Janssena, zakladateľa, priekopníka astrofyziky a riaditeľa observatória v Meudene, sa mu otvorili široké možnosti vedeckého bádania. Už v prvých rokoch publikoval 12 vedeckých prác.Spolu sa zúčastnili výpravy na Mont Blanc, aby pozorovali Slnko a Mars. V Paríži pracoval Štefánik v slávnom observatóriu Meudone. Zúčastnil sa ďalších pozorovaní na Mont Blancu, výpravy do Španielska, zúčastnil sa na zjazde Madzinárodnej únie pre výskum Slnka v Oxforde. V máji 1907 udelila Francúzska astronomická spoločnosť Štefánikovi Janssenovu cenu za početné práce uskutočnené na montblanskom observatóriu. Štefánik sa stal plateným spoluriaditeľom observatória na Mont Blancu, ale spoločnosť tohto observatória sa rozhodla v roku 1908 hvezdáreň zrušiť. Jeho cieľom v nasledujúcich rokoch sa stalo založenie samostatného observatória.V roku 1910 ho vedecké ústavy Bureau des Longitudes a Bureau Central Météorologigne poverili pozorovaním Halleyovej kométy na Tahiti. Tu sa Štefánikovi podarilo položiť základy tahitskej hvezdárne a založiť meteorologickú stanicu.Aj po návrate do Paríža venoval množstvo energie na jej dobudovanie. Aj v ďalšom období veľa cestoval a získal značnú diplomatickú obratnosť i vplyvné známosti. Od roku 1912 pracoval vo francúzskej hvezdárni.V tom istom roku získal aj francúzske občianstvo. Za vedecké práce získal cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti, Jassenovu a Wildeho cenu Francúzskej akadémie vied. Za vedecké a diplomatické úspechy bol francúzskou vládou vyznamenaný Radom rytiera Čestnej légie (1914). Bol členom Belgickej astronomickej spoločnosti, uznávaný vo vedeckých kruhoch, pozývali ho aj na univerzitu v Oxforde. Keď však v roku 1912 žiadal v Prahe o mimoriadnu profesúru, jeho žiadosti nevyhovel
1. svetova vojna
Prvá svetová vojna zastihla Štefánika v Maroku, kde chcel zriadiť observatórium. Po návrate do Francúzska absolvoval výcvik v leteckej škole v Chartres a výcvik v stíhacej divízii v hodnosti poručíka. V máji 1915 bol odvelený na front. Počas bojovej činnosti upútal na seba pozornosť odvahou, chladnokrvnosťou a vynaliezavosťou.
V septembri bol odvelený na srbský front. Napriek svojmu svetobežníctvu sa Štefánik neprestal považovať za Slováka a napriek francúzskemu občianstvu zostal srdcom Slovákom. Keďže sa vo Francúzsku poznal s ľuďmi z najvyšších kruhov, uviedol do nich aj T. G. Masaryka a Eduarda Beneša, s ktorými potom vo februári roku 1916 v Paríži založil Národnú radu československú, vrcholný orgán česko - slovenského zahraničného odboja. Predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik a tajomníkom E. Beneš.
V pláne Národnej rady československej bolo vytvoriť československú armádu zo zajatých rakúsko - uhorských vojakov českej a slovenskej národnosti, sústredených v Rusku a v značnom počte v Taliansku. Diplomatické vyjednávania v Rusku, v Taliansku, získavanie dobrovoľníkov v USA, to všetko pripadlo na Štefánika. V USA u prezidenta W. Wilsona dosiahol s podporou francúzskej diplomacie súhlas s náborom a v krátkom čase získal 3000 dobrovoľníkov (1917). Rokovania s talianskou stranou o organizácií čs. armády sa začali vo februári 1918 a diplomatický úspech bol korunovaný podpísaním Zmluvy v apríli 1918 o konštituovaní právne a politicky samostatnej čs. armády v Taliansku. Vďaka úspešným diplomatickým krokom československú armádu (mala už 100 000 vojakov) uznali a Štefánik si vyslúžil hodnosť generála.V auguste 1918 sa vydal na náročnú cestu k légiám na Sibíri. V Rusku prijali Štefánika s veľkou vážnosťou. Svedčí o tom i vysoké vyznamenanie Rad Sv. Vladimíra, ktoré mu udelilo najvyššie ruské velenie. V roku 1919 Štefánik dojednal ich stiahnutie a postupný odsun z Ruska.
Koncom apríla 1919 navštívil Štefánik Taliansko, aby zabezpečil odchod našich zajatcov domov. V nedeľu 4. mája 1919 sa v Galarate rozlúčil Štefánik s najvyššími predstaviteľmi Talianska. Svoj oslobodený národ ani rodnú zem už neobjal živý. Pri návrate do vlasti, kde sa mal ujať funkcie ministra vojny v Československej vláde sa jeho lietadlo pri pristávaní v Ivanke pri Dunaji zrazu zrútilo priamo na zem. Milan Rastislav Štefánik spolu s dvomi talianskymi letcami a mechanikom zahynul.ž
Milan Rastislav­ Štefánik srelkaa.jpg
Slovensko bolo súčasťou Československej republiky. Nastalo uvoľnenie od pomaďarčovania. Slovák však ešte nevyhral zápas o svoj jazyk
V 19.a 20. storočí na Slovensko prenikajú také filozofické smery, ako pozitivizmus, filozofia života a s rozvojom sociálnodemokratického a komunistického hnutia i marxizmus.
– nemilosrdný humanista. slovenský prozaik, dramatik, lekár.
Gejza Vámoš.jpg
Strednú školu vychodil v Nitre, maturoval roku 1919, teda už po vzniku Československej republiky. V tom istom roku odišiel do Prahy študovať medicínu. Štúdiá čiastočne absolvoval aj v Anglicku, kam neskôr dosť pravidelne chodieval, a skončil ich roku 1925. Ako vysokoškolák redigoval literárny časopis Svojeť, v ktorom uverejňoval svoje prozaické práce. Po skončení štúdií pracoval ako lekár krátko v Prahe a potom sa stal kúpeľným lekárom v Piešťanoch. Medzitým sa zapísal ako externý poslucháč na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Za prácu Princíp krutosti získal roku 1932 doktorát filozofie. V Piešťanoch ostal až do jari 1939. Potom odišiel cez Francúzsko do Číny, kde sa v meste Tien-tien venoval lekárskej praxi. Po vojne odišiel z Číny do Brazílie. Ako lekár pôsobil na viacerých miestach, naposledy v Mariae-Minas, kde 18. marca 1956 zomrel.
Pisateľ týchto riadkov.jpg
Slovenská filozofia a pozitivizmus
Prvá fáza pozitivizmu ovplyvnila slovenské myslenie prostredníctvom tzv. realistickej filozofie - ako postoj zameraný v prvom rade na konkrétne veci, a nie na abstraktný „vývoj“ či „dejiny“, ako proces, ktorý nepoužíva revolučné, t.j. násilné prostriedky, ale buduje na organickej procesualite každodennej vytrvalej práce. Práca je tréningom ľudskosti: pomocou nej človek spoznáva sám seba a získava dôveru v svoje sily. Nie je však cieľ, ale prostriedok ľudského snaženia sa: slúži pokroku a humanite. Kládie sa dôraz na mravnosť a humanitu, na liberalizmus a demokraciu. Hlása akýsi nový prístup k životu, ktorý by sme mohli nazvať heroizmom v dobrom a v maličkostiach. Domnieva sa, že existuje ešte neodkrytá studňa radosti, ktorá môže byť darom takému človeku, ktorý sa dokáže naplno vžiť do malých vecí každodenného života a čerpať z neho veľké poznatky.
Antropologická orientácia a novopozitivizmus
Pozitivizmus ovplyvnil slovenských mysliteľov prostredníctvom Masarykovej filozofie – nebola priamo pozitivistická ale klasický pozitivizmus bol jej základom. Na niektoré stránky Bergsonovej filozofie naviazal Svätopluk Štúr, kritizoval nemecký iracionalizmus a jeho vyústenie do fašistickej ideológie.

Slovenskú filozofiu reprezentovali hlavne hlasisti – príslušníci slovenskej inteligencie zoskupenej okolo časopisu Hlas a neskôr Prúdy a Svätopluk Štúr (1901-1981). Dielo Svätopluka Štúra
je preniknuté myšlienkou humanity- ľudskosti.
V roku 1939 bolo v Bratislave založené združenie Vedecká syntéza. Zjednocovalo vedeckých a kultúrnych pracovníkov z rozličných oblastí a pod vplyvom Viedenského krúžku sa venovalo
výskumu problematiky vedeckého poznania, jazyka vedy i metodológii vedy. Filozofiu v ňom reprezentoval Igor Hrušovský Novopozitivizmus ovplyvnil Igora Hrušovského.Priklonil sa k marxistickej filozofii ale neskôr ju kritizoval a odklonil sa od nej
Bol slovenský filozof, hlavný redaktor Antológie z diel filozofov, profesor Univerzity Komenského.
Igor_Hrušovský_(1879-1937).jpg
Vo svojich referátoch, ktoré odzneli na pôde tohto združenia sa venoval predovšetkým problémom syntaxe a sémantiky vedeckého jazyka, otázkam vedeckej verifikácie a indukcie, problémom kauzality a pod. Vplyv západoeurópskeho novopozitivizmu sa prejavil najmä v jeho monografiách Teória vedy a Vývin vedeckého myslenia . Hrušovského chápanie filozofie bolo programovo scientistické. Ak má byť filozofia vedeckou, musí byť alebo systémom empirických výrokov, alebo sústavou rýdzo logických vzťahov.Jeho F vývin ovplyvnoval 3 okruhy problémov: 1.vedecko-teoretická problematika a s nou súvisiace metodické otázky 2.problematika filozoficko-vedeckého a kultúrneho vývinu (+ otázka zákonitosti spoloc.-his. vývinu 3.teoretické a metodologické otázky prírodných vied
Pôsobenie Vedeckej syntézy znamenalo významnú modernizáciu najmä metodológie spoločenskovedného skúmania na Slovensku
K zlomu dochádza v 40. rokoch 20. storočia: 1940 vzniká filozofický odbor Matice Slovenskej pôsobil do roku 1948. Vydávala Filozofický zborník Matice Slovenskej (Ťiežka, Hirner). 1946 vzniká SAV a umení, tu vzniká aj filozofický ústav. 1953 sa premenoval na SAV. Vydáva časopis FILOZOFIA SLOVAKIA. 1968 časopis Filozofia – orientovaný pluralitne (zahrnuté všetky prúdy) FORGANON F – venovaný analytickej filozofii
Marxistická filozofia a novotomizmus
V prostredí katolíckej inteligencie na Slovensku sa trvalo pestoval novotomizmus, predovšetkým medzi profesormi bohosloveckých fakúlt a seminárov. Medzi jeho najvýznamnejších predstaviteľov patrili C. Dudáš, A. Spesz, Š. Hatala a J. Bubán. Spomedzi evanjelických teológov medzivojnového obdobia do filozofie výrazne zasiahol S.Š Osuský, autor prvého stručného náčrtu dejín slovenskej filozofie.P. Blaho, V. Šrobár, M. Hodža, Štefánek J. Tvrdý
evanjelický kňaz, biskup, pedagóg, teológ, filozof, historik, sociológ, náboženský publicista.
Moderný filozof náboženstva
Osuský.jpg
patril k popredným slovenským filozofom a teológom 20. storočia. Na Vysokej škole teologickej v Bratislave, ktorá vznikla roku 1919 (od roku 1939 pod názvom Slovenská evanjelická bohoslovecká fakulta), založil a viedol katedru filozofických vied. Pôsobil na nej do roku 1950, keď na nátlak politickej moci musel predčasne odísť do penzie. Dovtedy významne ovplyvňoval vedecko-akademický, národno-kultúrny, cirkevno-náboženský a spoločenský život na Slovensku. Odborne a pedagogicky sa venoval všeobecným i slovenským dejinám filozofie, psychológii a filozofii náboženstva, sociológii a pedagogike. Napísal Prvé slovenské dejiny filozofie (1939), trojzväzkové dielo Filozofia Štúra, Hurbana a Hodžu (1926 -1932), Úvod od sociológie I – II (1930), ktorým položil základy sociológie na Slovensku, Tajomstvo kríža (1943), čo je výklad knihy Jóbovej, apologetický spis Bráň pravdu (1946) a iné.
„Aký je zmysel môjho, nášho života, života národaa ľudstva, čo môže človek poznať a vedieť... Na tieto otázky možno síce odpovedať aj vierou, náboženstvom, ale človek obdarený
mysľou a rozumom chce mať svoj životný názor odôvodnený aj myšlienkovo, rozumovo, inak by nežil plne duchovne.“
marxizmus
označujeme ako vedecký socializmus
- bola to ucelená predstava pokrokového vývinu dejín založená na myšlienke vybudovať spravodlivejšiu spoločnosť postavenú na sociálnej rovnosti, na odstránení vykorisťovania jednej spoločenskej triedy druhou
.
Po roku 1948 sa stal marxizmus (marxizmus-leninizmus)oficiálnou ideológiou vládnucej strany, a teda i štátu. V oblasti marxistickej filozofie medzi prvými pôsobili profesori L. Szantó, A. Siracký
a M. Topoľský.
Davisti
Skupina DAV sa zaoberala otázkami umenia, filozofie, literatúry, kritiky, politiky atď. Davisti ovplyvnili vývin marxizmu na Slovensku
dav.jpg
Medzi spolupracovníkov od začiatku patrili Peter Jilemnický, Ladislav Novomeský a Ladislav Szántó.[4] Ďalšími členmi DAV-u boli Ján Poničan, Eduard Urx, Jozef Tomášik-Dumín, Jarko Elen, Jozef Zindra a ďalší. V posledných ročníkoch mladšej generácie publikoval pre DAV Gustáv Husák, Alexander Matuška, Michal Chorváth, Jozef Rybák a Andrej Bagar.
bol slovenský filozof, od r. 1953 univerzitný profesor, akademik Slovenskej akadémie vied (od r. 1955) a Československej akadémie vied (od r. 1962).
szanto.jpg
Otázky vzťahu dialektického materializmu a prírodných vied spracoval Szantó v článku Myšlienkové jadro Einsteinovej teórie. Szantó taktiež analyzoval problematiku psychoanalýzy a marxistickej teórie osobnosti človeka v článku Marxisticky o psychoanalýze
Forsíroval dialekticko-materialistické a historicko-materialistické prístupy k aktuálnym otázkam. Pôsobil predovšetkým ako publicista a propagátor marxizmu-leninizmu. Ostro kritizoval objektivizmus, revizionizmus a nemarxistickú filozofiu vôbec.
Objektivista sa obmedzuje a uspokojuje s dokázaním nevyhnutnosti jednoty logického a historického, teoretického a triedneho pri analýze určitých spoločenských javov a teórií. ...Bolo by nesmiernou chybou, keby sme triednu povahu vedy obmedzovali iba na spoločenskú vedu a nevideli by sme v podstate svojej totožnú triednosť aj v povahe iných vedeckých odborov (vo fyzike, chémii), v matematike, v technológii atď.
bol slovenský komunistický politik, ľavicový intelektuál, spoluzakladateľ DAV-u, básnik, redaktor, novinár, publicista.
Písal aj pod pseudonymami: A. Krištof, Andrej Ogrod, Pavel Havran, Brkoslav, Gama, Gamma, n.gorod, N.Gorod, Pavel Hronec, Vacek, Xenon.
Laco Novomeský.jpg
Začal pôsobiť ako učiteľ a zároveň sa ako externý poslucháč zapísal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. V r. 1925 vstúpil do Komunistickej strany, zanechal štúdium aj učiteľovanie, odišiel do Ostravy, kde sa stal redaktorom komunistických novín Pravda. Do roku 1924 to bola Pravda chudoby a bola vydávaná vo Vrútkach. V roku 1924 bola redakcia presťahovaná do Ostravy a riadil ju Klement Gottwald. S príchodom Novomestského v roku 1925 získala štatút ústredného tlačového orgánu KSČ sa Slovensku. V Prahe sa hlásil k slovenskej avantgardnej ľavicovej skupine davistov, združených okolo časopisu DAV, ktorý vychádzal 1924 - 1937. V roku 1939 sa presťahoval na Slovensko (do Bratislavy), kde pokračoval v komunistickej činnosti. Bol jedným z popredných organizátorov SNP, členom V. ilegálneho vedenia KSS, ktoré viedol Šmidke. Bol spoluzakladateľ a podpredseda povstaleckej SNR v Banskej Bystrici (1944).
Člen predsedníctva ÚV KSS, povereník pre školstvo a osvetu (1945 – 1950). Na zjazde KSS v roku 1950 obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a v roku 1951 zatknutý. V roku 1954 bol odsúdený na 10 rokov väzenia v inscenovanom procese s rozvratnou skupinou burž. nacionalistov. "Priznal sa", pretože podľa vlastných slov, neznášal fackovanie. V tomto čase nemohol publikovať. Vo väzení napísal 4000 básni na tabakové papieriky ale väčšinu z nich vyfajčil. 22.12.1955 bol prepustený na podmienku. Potom do roku 1962 pracoval v Památníku národního písemnictví v Prahe. V roku 1963 ho plne rehabilitovali. Presťahoval sa do Bratislavy, kde pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Po sovietskej okupácii 21. augusta 1968 sa stal opäť členom Predsedníctva Ústredného výboru KSS, v tom istom roku aj predsedom Matice slovenskej. V roku 1970 sa vzdal funkcie v ÚV KSS a krátko na to vážne ochorel.
Dobré je niekedy navštíviť minulosť, čo tvár má mŕtvu a nemú,
a pri tej mŕtvote riecť si: i to bola, to bola krása.
Blúdime ďalej labyrintom bolesti, pre všetky krásy sveta zakliate.
Úzkosti ničivé! To nič v nich strašlivé je, to nič je strašlivé: nič v ničom stratené, ten plameň spaľujúci, ktorý nezahreje, ten plameň mrazivý, tie chladné plamene.
umenie.jpg
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
svetonázor%20a%20srelkaa.jpg
srelinka.gif
srelinka.gif
srelinka.gif
srelinka.gif
svet.gif
srelinka.gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelinka.gif
srelinka.gif
srelkaa-alenka1.gif
Flag Counter
Zdroj:vlastný materiál- ostatné zo svojej mailovej schránky.ak sa materiál dotkol niečich ochranných práv- napíšte mi a ihneď zjednám nápravu.ďakujem!!!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one