„Svetonázor“

text (3).gif
srelinka (1).gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
svet.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
Stredoveký svetonázor
Vzniká nový svetonázor a ideológia = kresťanské náboženstvo. Kresťanský názor na svet je opakom antickej racionálnej filozofie. Hlása, že všetko čo existuje, je len vďaka Bohu.
Samotný stredovek nedokážeme jednoznačne ohraničiť a ešte zložitejšie je to so stredovekou filozofiou. Zahŕňame do nej mysliteľov od 2.do 15.str., ktorí okrem toho, že presadzovali kresťanskú filozofiu, mali spoločné aj to, že boli všetci duchovní. V tomto období sa filozofia kresťanstva utvára pod vplyvom gréckej vzdelanosti, ku ktorej si ale postupne vytvára kritický vzťah.
Kým v staroveku bola filozofia vedou vied a zahŕňala všetko ľudské poznanie, v stredoveku sa stáva „slúžkou teológie“- filozofia (podobne ako veda) mala vychádzať zjavenou pravdou, nadradenou nad pravdou rozumu, ku ktorej dospieva svojim myslením filozofia.
Nastáva preto zmena v predmete fil, ktorá znamená sústredenie pozornosti na nadprirodzený svet a vzťah ľudí k nemu. Do popredia sa dostávajú nové problémy:
Teologický- otázky týkajúce sa Boha, jeho podstaty a skutkov
Christologický- otázky týkajúce sa Ježiša Krista ako bohočloveka a vykupiteľa ľudí
Antropologický- otázky týkajúce sa vzťahu ľudí k nadprirodzenému svetu aj ľudí navzájom
Ústredný motív stredovekej filozofie:
„Pochop, aby si uveril, ver, aby si porozumel.“
Aurelius Augustinus
Cirkev – najväčšia moc:
a) Negatíva – inkvizícia, prenasledovania, cirkevná obmedzenosť – len všetko staré
je dobré, zasahovanie do politiky a ekonomiky- inkvizícia, monopol na pravdu

b) Pozitíva – zakladanie škôl – aj ľudové, až po univerzity v mestách (1119 –Bolognská univerzita, Harward, Oxford, univerzita Istropolitana v Bratislave, Karlova v Prahe)
Stredoveká filozofia - smery:
1. PATRISTIKA (100 – 700): - viera, vnútro človeka
a. obdobie (100 – 325)
b. obdobie (325 – 700)

2. SCHOLASTIKA (700 – 1500): - myslenie (rozum)
a. raná (700/750 – 1200)
b. vrcholná (1200/1250 – 1350)
c. neskorá (1350 – 1500)
Základné smery stredovekej filozofie:
Patristika
„páter“ – duchovný otec
Učenie – patrológia
V tomto období nadväzuje najmä na Platóna, novoplatonizmus a stoicizmus
Kresťanská apologetika – 100 – 325 n.l
obdobie obhajoby kresťanskej filozofie proti pohanským aj gréckym filozofom, sformulovali latinskú terminológiu kresťanskej filozofie
(apoštol Peter, Tertullianus, Klemens, Origenéz)
. obdobie patristiky: stanovenie základných kresťanských dogiem - poučiek (uzavreté v roku 325 počas Nicejského koncilu)
Na začiatku n.l. boli kresťania Rímskou ríšou prenasledovaní. Prví kresťania nehovorili po grécky ani latinsky a to bol problém. Ak sa chceli presadiť, museli na svoju stranu získať vzdelancov. Vzdelanci (filozoficky podkutí), ktorí sa ako prví pokúsili presadiť myšlienky kresťanstva (oslovovali cisárov a bránili kresťanstvo proti poverám) sa nazývali apologéti (ochrancovia). Bránili mravnú nadradenosť kresťanstva a vysvetľovali, že kresťanstvo neohrozuje štátne zriadenie. Ale, kresťanské zjavenie je filozoficky nadradené všetkému ostatnému. Pravda viery spočíva v úplne inej sfére, ako vo sfére prístupnej zmyslom .
Najznámejší apologéti: Justín Mučeník, Tertullianus, Origenes... vytvorili teológiu ako vedu a stanovili poradie dôležitosti vied. V tomto období raného stredoveku bola Biblia preložená Hieronymom do latinčiny (tzv. Vulgáta). Najstarším prekladom Starého zákona bola Septuaginta (z hebrejčiny do gréčtiny), ktorá bola preložená v 3.-2. st. p.n.l.
srelkaa-Peter, apoštol.jpg
Šimon Peter sa narodil v Betsaide pri Tiberiadskom jazere. Jeho otec sa volal Ján (Jonáš). Spolu s ním a s bratom Ondrejom, tiež apoštolom, boli pôvodne rybármi. Bol to Ondrej, ktorý doviedol svojho brata Šimona k Ježišovi. Vtedy mu Ježiš dal meno Kéfas, po grécky Petros, čo znamená skala. Sv. Peter sa spomedzi apoštolov najviac spomína v evanjeliách.Patril k dôverníkom Ježiša, spolu s Jánom a Jakubom. Týchto troch zobral Ježiš so sebou na horu Premenenia, pri vzkriesení Jairovej dcéry a takisto aj v Getsemanskej záhrade ich pozval k spoločnej modlitbe. Keď ich Majstra zatkli, hneď sa postavil s mečom na odpor. Zanedlho však Ježiša trikrát zaprel, hoci predtým tvrdil, že s ním pôjde všade a neopustí ho. Peter potom ďalej pôsobil v Jeruzaleme. Pokrstil pohana Kornélia, čím sa otvorili brány Cirkvi aj pre pohanov,
účinkoval v Jeruzaleme, v Antiochii, v Korinte a v Ríme. Pravdepodobne v Ríme napísal svoj prvý list, kde hovorí o Ríme ako o Babylone. Zomrel mučeníckou smrťou asi roku 64 v Ríme, podľa tradície ho ukrižovali dolu hlavou na Vatikánskom pahorku. Na tom mieste teraz stojí Bazilika sv. Petra, jej svätyňa je presne nad miestom, kde sa podľa tradície nachádza Petrov hrob. Jeho relikvie sú uložené v hlavnom oltári baziliky. Zobrazuje sa ako starší muž s kľúčmi a knihou. Jeho symbolmi sú tiež obrátený kríž, loďka a kohút.
srelkaa-Justín Mučeník.jpg
Jeho rodina bola pohanská. V mladosti študoval pohanských básnikov, rečníkov, dejepiscov a filozofov. Kvôli štúdiu odcestoval do Atén. Zakotvil u platonikov, učenie sa mu zdalo najviac zodpovedajúce pravde. Raz,stretol neznámeho starca. Ten sa dal s ním do reči o otázkach filozofie a ľudského šťastia. Starec mu rozprával o kresťanskej pravde. Hoci Justín počul o kresťanoch rôzne nepravdivé chýry – vraj sa na nočných bohoslužbách dopúšťajú orgií a jedia ľudské mäso, začal sa zaujímať o toto učenie. Zašiel na súdne pojednávania s kresťanmi, ktorých odsúdili pre ich vieru. Dojímalo ho, že sa nechceli vzdať svojho presvedčenia. Rozhodol sa stať sa kresťanom. Rok a miesto jeho krstu však nepoznáme. Možno to bolo v Efeze v Malej Ázii okolo roku 130.
Justín ďalej žil svätým a prísnym životom a zo všetkých síl sa snažil šíriť Kristovu múdrosť a pravdu, najmä medzi vzdelanými ľuďmi. Vo svojich spisoch sa často obracia na rímskych a gréckych filozofov. Aj po krste si obliekal plášť filozofov, navštevoval hlavné kultúrne strediská rímskej ríše, zakladal školy podľa vzoru vtedajších filozofických škôl a učil všetkých, ktorí k nemu prichádzali. Takto sa stal apologétom (obhajcom viery kresťanov). Napísal veľmi veľa spisov, krížom-krážom precestoval celé rímske impérium. Žiaľ, z jeho diel sa zachovalo veľmi málo – názvy poznáme z Euzébiových Cirkevných dejín, takmer úplné diela sa nám zachovali len tri: dve Apológie a Dialóg so Židom Tryfónom. Prvá Apológia je určená pre cisára Antonia Pia (138-161). Justín v nej obhajuje kresťanov a vyvracia klebety o nich. Poukazuje na skutočný spôsob života kresťanov, na pestovanie čností, čestný život. Na základe tejto Apológie potom cisár zakázal mučiť kresťanov a habať im majetky kvôli ich presvedčeniu. V Dialógu so Židom Tryfónom dokazuje, že život a učenie Krista je naplnením Starého zákona, že on je pravým, pred stáročiami prisľúbeným Mesiášom. Druhú Apológiu poslal cisárovi Markovi Auréliovi a Luciovi Comodovi. V nej sa tiež zastáva kresťanov, vysvetľuje kresťanské obrady, opisuje čisté mravy, dobročinnosť, starosť o chorých atď. Onedlho potom mal verejnú dišputu s pohanským filozofom Krescenciom. Justín ho svojimi argumentmi premohol a zahanbil. Krescencius sa urazil a udal ho. Rímsky prefekt Junius Rusticus dal Justína uväzniť spolu s jeho šiestim žiakmi. Nútil ich obetovať pohanským bohom. Ale ani vyhrážkami ich k tomu nedonútil. Nakoniec ich odsúdil na smrť. Všetkých zbičovali a nakoniec sťali. Presný rok ich smrti nepoznáme, ale predpokladá sa, že to bolo roku 165 za čias vlády Marka Aurélia.
Quintus Septimius Florens Tertullianus odsudzoval, odmietal filozofiu: „Na čo sú Jeruzalemu Atény“
srelkaa-Tertullianus.jpg
TERTULIANUS dokazoval, že medzi zjavením, náboženstvom a Písmom svätým na jednej strane a ľudskou múdrosťou na druhej strane je nezmieriteľný rozpor.Ostro proti sebe stavia kresťanské učenie o spáse a grécku múdrosť sveta, bol nielen vzdelaný vo filozofii, ale bol aj výborným rečníkom. Vo svojich spisoch, ktorými vlastne začína latinská kresťanská literatúra, použil oslnivý, vtipný a ironický štýl. Tertullianosovi je pripisovaný známy výrok „credo quia absurdum est“ – verím práve preto, lebo je to proti zmyslu. Základná Tertullianova myšlienka je, že pravda viery spočíva v celkom inej sfére než vo sfére prístupného myslenia. Tým, že Tertullianus kladie pravdu viery vyššie než výsledky myslenia a žiada aby sa pri možnom spore medzi oboma nepovažovalo pravdivé nič, čo odporuje pravde viery.
„Nenávisť je dcéra strachu.“
„Preč s takým čo ustavične hľadá, pretože nikdy nič nenájde, keďže hľadá tam kde nič nemožno nájsť. Preč s takým čo ustavične klope, pretože klope tam, kde nikto nie je čo by otvoril; preč s takým čo sa ustavične pýta, pretože sa pýta takého čo nepočuje.“
„Nič necharakterizuje Božie správanie lepšie, ako kontrast medzi jednoduchosťou prostriedkov a vonkajších spôsobov, ktorými Boh koná, a medzi veľkoleposťou duchovných účinkov, ktoré dosahuje.“
„Zlé spoločenské styky kazia dobré mravy.“
srelkaa-Quintus Septimius Florens Tertullianus.jpg
V Alexandrii vznikla prvá kresťanská katechetická škola, ktorá sa neskôr vyvinula v akúsi školu teologickú. Patria k nej Klemens Alexandrijský a Origenes.
SRELKAA-Klemens Alexandrijský.jpg
Klement Alexandrijský vlastným menom Titus Flavius Clemens bol Cirkevný otec, predstaviteľ alexandrijskej katechetickej školy, jeden z najvýznamnejších po grécky píšucich kresťanských učiteľov staroveku.

Klemens je známy svojimi trojdielnymi spismi:
1. Logos proptetikos pros Hellenas
2. Paidagogos
3. Strómateis
Prvý diel odvádza od pohanstva a vedie ku Kristu; druhý pod vplyvom filozofa Musonia, vychováva k cnosti; tretí, ako pestré koberce podáva obsah kresťanskej viery.
Cieľom života je povzniesť sa k Bohu.
K tomu je potrebná viera, poznanie a láska.
„Človeka nečiní šťastným majetok, ale schopnosť obdarovávať.“
srelkaa-Klement Alexandrijský.jpg
srelkaa-Órigenes.jpg
ORIGENES – presadzoval filozofiu ako odraz (reflexiu) obsahov zjavenia, Boh je nemateriálny a svet stvoril z ničoho, dokázal spojiť lásku s múdrosťou, filozofiu s kresťanstvom, viesť otvorený dialóg s antickou kultúrou a zhodne s helenistickým myslením odkazoval na význam mystické skúsenosti.
Bol majstrom alegorického výkladu biblie.
Ako prvý sa pokúsil o systematický výklad kresťanstva v diele O princípoch.Významne sú i Origenesove názory na duchovný život a cestu človeka k Bohu.
I keď jeho dielo nebolo cirkvou oficiálne prijate, predsa Originés ovplyvnil kresťanstvo ako máloktorý z mysliteľov.
Augustínska patristika – 325 – 700/500 n.l
vrcholným obdobím patristiky je 4.storočie. V súboji s učením o tom, že Kristus je obyčajný človek, sa formulujú základné definície(dogma), vytvárajú stabilnú cirkevnú inštitúciu a vnútorný život cirkvi
Významnými filozofmi a teológmi bola trojica kappadockých otcov , Basileos (330-379), Gregorios z Nyssy (325-394), Gregorios z Nazianzu (330-390)- pokračovali v origenovskej otvorenosti voči kultúre a obohatili kresťanské myslenie o nové duchovní skúsenosti. Gregorois z Nazianzu písal poéziu. Konkrétnymi otázkami kresťanskej etiky sa zabýval Loannes Chrystomos (344-407) Manichejci Manicheizmus ostro odmieta židovstvo a spája pohanské – teda perzské a indické myšlienky s kresťanskými. Manichejská etika sa podobá etike budhizmu. Tiež v odlíšení vyvolených „vedúcich“, ktorým je uložená plná prísnosť príkazov (žiadne konzumovanie mäsa, žiadny pohlavný pôžitok, žiadna nízka telesná práca) od tzv. poslucháčov alebo uctievačov, pre ktorých boli príkazy miernejšie. Toto pripomína rozdelenie na mníchov a laikov, ktoré urobil Budha. Od kresťanskej cirkvi sa manicheizmus zásadne odlišuje zavrhnutím Starého zákona, dualistickou náukou o dvoch ríšach a odlišnou ideou vykúpenia, ktorá človeku predpisuje, aby podľa Kristovho návodu svoje vykúpenie ukončil sám ARIUS A ATHANASIUS Arius učený presbiter z Alexandrie, nadviazal vo svojom učení na Origena a upravil jeho tézu, že Syn Boží nie je bytostne totožný s Bohom Otcom, ale je mu podriadený a stojí ako prostredník medzi Bohom a človekom Athanasius zaujal stanovisko, že Syn Boží je od večnosti jednou bytosťou s Otcom.
- najznámejší predstaviteľ – AURÉLIUS AUGUSTÍNUS (svätý Augustín),
pseudonymy: Jan z Antiochie, Jan Zlatoústý
srelkaa-John Chrysostom.jpg
bol konštantínopolský arcibiskup známy pre svoju rečnícku a kazateľskú zdatnosť (práve vďaka nej bol k jeho menu posmrtne pridaný prídomok Zlatoústy). Rozhodne odsudzoval zneužívanie právomocí svetskými i cirkevnými činiteľmi.Zdôrazňoval sociálnu nespravodlivosti, poukazoval na nemravný pôvod bohatstva, na rovnosť všetkých ľudí.Pocházal zo sýrskej Antiochie. Po štúdiu rečníctva prijal krst a venoval sa pustevnickému životu. Roku 381 sa stal diakonom a v tom čase začal aj literárnu činnosť. Kňazom bol od r. 386 a upozornil na seba svoju výrečnosťou s mimoriadnou rečnícku schopnosťou. Bol povolaný za konštantínopolského patriarchu. Zostal verný svojim zásadám, viedol skromný život a pranieroval hýrivosť bohatých. Jeho cnosti viedli k tomu, že bol opakovane poslaný do vyhnanstva (403 a 404) odkiaľ pokračoval v diele písaním spisov. Cisár potom potvrdil jeho odsun aj z oblasti arménskeho Kukusu na východe Turecka až k východnému brehu
Čierneho mora. Tam však nedošiel a podľahol útrapám v Pontský Koman ( v severnom Turecku). Jeho posledné slová boli: "Sláva Bohu za všetko." Pozostatky boli r. 1204 slávne prevezené do Konštantínopolu.
„Človek si je sám sebe najlepším radcom.“
„Boh na zemi, človek v nebi, splynutie všetkých vecí! Anjeli sa miešajú do zástupu ľudí, ľudia sa pridružujú k zborom anjelov a iných mocností.“
„Hrozné sú tajomstvá Cirkvi, hrozný je oltár! Hrozná a nevýslovná je účasť na svätých tajomstvách. Bez zvláštnej pomoci Božej milosti by nemohla žiadna ľudská duša zniesť oheň tejto obety.“
„Pre neznalosť jediného biskupa môže veľa ľudí naraziť na veľké nebezpečenstvo.“
srelkaa-John Chrysostom.jpg
srelkaa-AURÉLIUS AUGUSTÍ.jpg
je považovaný za otca stredovekej filozofie - preklenul priepasť medzi filozofiou a náboženstvom
- narodil sa v Tunise, otec – úradník – neveriaci, matka – hlboko veriaca kresťanka- vychovávaný ako rozpoltená osobnosť, v živote prešiel zložitú cestu od zlodeja cez bohéma až k človeku oddanému Bohu a cirkvi
- zlom nastal pod vplyvom matky, cirkevných obcí a milánskeho biskupa Ambrósia – vo veku 33 rokov sa dáva na cirkevnú dráhu
- študoval rétoriku v Kartágu, Miláne, Ríme
- vytvoril 1. ucelený systém kresťanskej filozofie
- Filozofiu chápal ako lásku k múdrosti (antické chápanie) ----> vedie ho k poznaniu najvyššieho bytia – BOH – stojí v centre pozornosti teocentrická filozofia
- Predmetom filozofie je konkrétny človek, jednotlivec - Človek – biologická, prírodná bytosť, ktorá sa snaží o prežitie, a až keď začne vnútorne pochybovať o sebe začína filozoficky myslieť
- Základom poznania je teda vnútorná sebaistota vedomia (ľudské vnútro) - t.z že pravdu nemožno nájsť mimo človeka, pravda prebýva v jeho vnútri
„Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra, v ľudskom vnútri prebýva pravda.“
- (myšlienkový postup – vysvetľoval poznanie): Môžeme sa mýliť vo veciach vonkajšieho sveta, môžeme pochybovať o ich poznaní, ale tým že pochybujeme uvedomujeme si samých seba ako pochybujúcu bytosť – „Ak sa totiž mýlim, potom som. Každý kto si uvedomuje že pochybuje, uvedomuje si niečo pravdivé a zároveň nadobúda istotu toho čo si uvedomuje.“ – pravidlo poznania
„Slzy tiekli a ja som ich nechal voľne tiecť tak, ako prichádzali. Urobil som si z nich vankúš pre svoje srdce. Potom na nich odpočívalo.“
„Rob to, čo dokážeš a modli sa za to, čo nedokážeš – a Boh dá, aby si to dokázal.“
„Človek je telo v duši a duša v tele.“
„Každý je taký, aké je jeho srdce.“
„Láska nemôže žiadnym spôsobom hrešiť, ako ani oheň nemôže chladiť.“
„Odmenou za lásku je sám milovaný človek.“
Vo svojom diele O štáte Božom (De civitate Dei) vytvára novú koncepciu dejín, dejiny delí do 6 etáp podľa biblických udalostí:
I. Adam- potopa
II. Od Noema po Abraháma
III. Abrahám- Dávid
IV. Dávid- babylonské zajatie
V. Babylonské zajatie-Kristus
VI. Ježiš Kristus- posledný súd
civitas mundi- spoločenstvo ľudí, ktorí milujú seba a svet
civitas Dei- spoločenstvo ľudí, ktorí milujú Boha
Dejiny sú výsledkom zápasu medzi pozemským štátom, založeným na egoizme, sebaláske a Božím štátom, založeným na láske k Bohu. Na konci sveta sa víťazom stane Boží štát.
Augustín je označovaný za otca stredovekej filozofie.
„V nevyhnutných veciach: jednota. V sporných veciach: sloboda. Vo všetkom láska.“
srelkaa-AURÉLIUS AUGUSTÍ.jpg

Scholastika

Od Platóna sa prechádza k Aristotelovi, ktorý je však podobne zakázaný.
Zatiaľ čo patristika položila základy kresťanskej filozofie, úlohou scholastiky bolo ju odôvodniť.
Na prelome 8.a 9.str.dochádza k narastaniu majetku a moci cirkvi. To umožňuje zabezpečenie potreby väčšieho počtu ľudí, ktorí by šírili náboženstvo aj mimo chrámov. Zakladajú preto rôzne rády, napr.františkáni, dominikáni-Dominik Guzmán, v čase križiackych výprav johaniti, templári, v 15.str. jezuiti-Ignác z Loyoly. Pri jednotlivých rádoch vznikali stredoveké cirkevné školy a univerzity. Aby vysoká škola bola univerzitou, musela mať 4 fakulty- artistická(filozof.), lekárska, právnická, teologická. Na artist.fakulte sa učilo tzv. 7 slobodných umení:
Trívium: gramatika, rétorika, dialektika (=logika)
Kvadrídium: aritmetika, astronómia, geometria, muzika
Univerzálnym jazykom univerzít bola latinčina. Na univeritách bola vytvorená metóda „sic et non“ (áno a nie) alebo „pro et contra“ (za a proti). Pri riešení problému, schvaľovaní istého názoru sa kládli argumenty za a proti, a to za pomoci Biblie alebo názorov autorít-cirkevných otcov.
- k štúdiu patrili aj knižnice, kt. sa postupne zriadovali usilovným opisovaním starých kníh a spisov
- pod stredovekým názvom dialektika sa už aj v teologických školách čoraz častejšie používa logika
3 etapy:
1. raná scholastika
2. vrcholná scholastika
3. neskorá scholastika
1. Ranné obdobie – 700/800 – 1200
Dokazovanie náboženských dogiem
V 11.str. dochádza k sporu medzi tzv.dialektikmi a antidialektikmi, ktorý má v podstate charakter sporu medzi filozofmi a teológmi- teológovia vychádzali z pravdy zjavenej Bohom a žiadali to aj od iných vied.

V celom období scholastiky tvorí základ tzv.“spor o univerzálie“, tj záver, či všeobecné pojmy (=univerzálie)-človek, pes, dom- existujú reálne alebo sú to len pojmy.
Vznikajú tri riešenia:
A. Realisti- „univerzalia sunt realia“- všeobecné pojmy existujú reálne Ján Scotus Eriugena, Anzelm z Cantenbury, William zo Champeaux
B. Nominalisti- „universalia sunt nomina“- všeobecné pojmy sú len mená Roscellinus, William Occam
C. Konceptualisti (Terministi, Sermonisti)- „universalia ante res“- všeobecné pojmy existujú pred ich stvorením v Bohu, po stvorení v ľudskom rozume Peter Abelárd
- 3. princípy:
a) Princíp všemohúcnosti – platí len pre BOHA
b) Princíp protirečenia – je záväzný pre BOHA aj ČLOVEKA
c) Princíp ekonómie – platí len pre ČLOVEKA – occamova britva – súcna sa nemajú zmnožovať ak to nie je nevyhnutné - vyjadrovať sa ekonomicky – rozumne, stručne, výstižne (používať čo najmenší počet pojmov pri objasňovaní vecí)
srelkaa-Anzelm z Canterbury.jpg
- najvýznam. filozof a teológ 11. st.- nar. sa v Aoste (Piemont)- študoval vo Franc., bol opátom benediktínskeho kláštora, neskôr sa stal arcibiskupom

- prišiel s novou myšlienkou, že clovek je svojím rozumom verným obrazom Boha a dialektika má úcast na Božích myšlienkach
- kritizoval nominalistov
- do dejín filozof. vstúpil predovš. formuláciou dôkazu existencie Boha, vychádza z pojmu Boha: „Boh je ten, nad kt. už nemožno mysliet nic vyššie."
„Verím, aby som rozumel."- ak by Boh jestvoval len v mojej mysli ako pojem, nebol by už tým najvyšším, lebo by mu chýbala reálna existencia - ontologický dôkaz existencie Boha (jedni sa k nemu postavia pozitívne - Bonaventura, Leibniz, iní ho budú kritizovat - Gaunillo, Tomáš Akvinský, Immanuel Kant; kritika je v podstate založená na tom, že z pojmu nemožno odvodzovat reálnu existenciu)
- napriek tomu nové a neobycajné v jeho ucení je práve pokus o dôkaz Boha z cistého myslenia, bez odvolávania sa na autority ci zjavenie
bol francúzsky filozof a teológ, priekopník racionalizmu.
srelkaa-Pierre Abélard.jpg
pochádzal z rytierskej rodiny. Nestal sa vojakom ako jeho bratia, ale dal sa na štúdiá. Po štúdiách vystriedal ako člen benediktínskeho rádu niekoľko kláštorov. Viedol školu u sv. Jenovéfa v Paríži, kde mal rad žiakov i nepriateľov. Bol nebojácnym filozofom a teológom. Vo veciach viery odmietal nekritické prijímanie autorít, kládol dôraz na rozumové poznanie. Ku koncu života bol Perry Abélard na koncile v Remeši označený za kacíra.
Je označovaný za rytiera dialektiky a dovŕšiteľa scholastickej metódy. Napísal niekoľko teologických spisov. Bol predstaviteľom západného nominalizmu. Všetky jeho diela bola katolíckou cirkvou odsúdené. Vystupoval proti téze, že filozofia má byť pokornou voči teológii. Zdôrazňoval prednosť poznanie pred slepou vierou. Korešpondencia - najdlhší list Historia calamitatum. V literatúre je dodnes pútavá história tragickej lásky Abelard a Heloise. Ich vzájomná korešpondencia je
dokladom veľkej lásky aj veľkého utrpenia. Dialóg medzi filozofom, židom a kresťanom - predstavuje racionalizmus a vyzvihuje význam ľudského rozumu História mojich pohrôm Výklad listu Rimanom Sic et non - Áno či nie, spis, traktát scholastiky. Ide o vieroučné články pre a proti z prameňov Biblie a Otcov, ktoré boli kriticky zhodnotené - a to je scholastika; v každom je áno aj nie; ukazuje, ako rozporuplné sú mienky biblických textov.
„Človek je vždy unavený tým, že nemiluje.“
srelkaa-Pierre Abélard.jpg
2. Vrcholné obdobie – 1200 – 1350
V tomto období bola v mnohých krajinách Európy cirkev najväčším feudálom – upadala jej autorita.
Túto situáciu sa snažili zmeniť novozaložené žobravé rády, ktoré vznikli začiatkom 13. stor.:
rád dominikánov – zakl. DOMINIK GUZMÁN,
rád františkánov – zalk. FRANTIŠEK Z ASISI.
Predsedovia týchto rádov sa zúčastňovali rôznych diskusií a sporov a to nie len na cirkevnej, ale aj na svetskej pôde, viedli jednoduchý asketický život a hlásali evanjeliá medzi ľudom. V tomto obd. narastá význam vzdelanosti
Zavádzanie filozofie do univerzít
Množstvo diel, súhrnné encyklopédie
T.AKVINSKÝ – vrcholná postava celého stredoveku
srelkaa-Tomáš Akvinský.jpg
– vrcholná postava celého stredoveku. Politológ, pochádzal z bohatej rodiny z Neapola (otec gróf z Akvinu), učiteľ Albert Veľký- Odmietol žiť v blahobyte – vstúpil do dominikánskeho rádu, študoval v Neapole, Kolíne, Paríži – stal sa profesorom teológie „Anjelský učiteľ“, po smrti bol kanonizovaný – vyhlásený za Svätého
Diela: Suma teologická, Suma proti pohanom, Suma filozofická, Jeho učenie sa nazýva TOMIZMUS, v novoveku – neotomizmus. Objasňuje vzťah medzi filozofiou a teológiou (Suma teologická) – všetky vedy sú slúžkami teológie, ale uznáva, že teológia môže nadviazať na pravdy rozumu, ktoré sú predmetom filozofie
Existuje aj pravda Božia – dokonalejšia, lebo viera je na vyššej úrovni ako rozum --učenie o pravdách. Pravdy si nemôžu protirečiť, lebo obe sú
od Boha, ak si protirečia, jedna z nich je chybná
Rozum obsahuje záblesk Božieho rozumu – je menejcenný
ONTOLÓGIA – súcno – všetko nejakým spôsobom existuje, o všetkom sa dá povedať
že je súcno – existuje v podobe substancie a akcidencie
- Nadviazal na Aristotela – látka (možnosť) – substancia / forma (skutočnosť) -
akcidencia
Substancia – samotné súcno, ktoré existuje samo od seba – tvorí základ všetkého
Akcidencia – neexistuje sama od seba, len vo vzťahu so substanciou – tvorí javovú podobu základu (formu, prejav)
- Pestrosť vo svete tvorí jednotu sveta – hierarchia:
1. neživá príroda
2. živá príroda – rastliny, živočíchy – schopné cítiť, vnímať
3. človek – ten, kto má rozum – dualistický pohľad: smrteľné telo + nesmrteľná duša,
rozum, pamäť, vôľa (očakávania)
4. anjeli – čistá podstata bez hmoty, nedokonalé, lebo stvorené Bohom
5. Boh – pravda, krása, láska, zdroj všetkej existencie, prameň všetkého dobra,
stvoriteľ dokonalého sveta
- Boh nemôže za zlo na Zemi, zlo nie je protiklad dobra, ale je iba menšie dobro
TEODICEA – chápanie dobra ako jedinej skutočnosti voči ktorej je zlo iba neprítomnosťou, nedostatočnosťou
- 5 odkazov Božej existencie:
1. Za všetkým čo existuje je Boh – stvoriteľ
2. Za všetkým čo sa hýbe je Boh – hýbateľ
3. Kauzalita – príčinnosť – pohyb je niečím zapríčinený
4. Všetko je vopred určené, dané
5. Láska – BOH
ANTROPOLÓGIA – človek je spojenie duše – formy a tela – látky, ktoré tvoria substanciu človeka, po smrti duša existuje mimo tela, je nesmrteľná, nehmotná
V ľudskej duši rozlišuje myslenie a vôľu
GNOZEOLÓGIA – zmyslové poznávanie, zmyslová skúsenosť – východisko poznania
ETIKA – na prvom mieste – úsilie dosiahnuť absolútne dobro, ktorým je Boh
ŠTÁT – prvoradá úloha v štáte – cirkev, svetská moc podriadená Božej
Rozlišoval - vieru a Boha – nadpozemský svet a pozemský svet
Posledný cieľ človeka je tam, odkiaľ vyšlo prvé dobro.
Pre človeka je prirodzené, že zmyslami dosahuje duchovné poznanie.
Daň - dovolený prípad lúpeže.
Nádej má štyri predpoklady: dobro, neľahké, budúce, možné.
Je dokonalejšie svietiť ako svetlo len vidieť.
Všetky bytosti sa domáhajú dobra, no nie všetky poznávajú pravdu
srelkaa-Tomáš Akvinský.jpg
3. Neskorá scholastika – obdobie po roku 1350
Úpadok stredovekej filozofie, dôraz skôr na prírodné vedy – Mikuláš Kuzanský –prechod od stredoveku k novoveku
srelkaa-kuzansky.jpg
- jeho otec bol zámožný rybár
- ako 12 r. opustil rodičovský dom, aby naplnil sv. túžbu po vzdelaní - podarilo sa mu to (študoval teológiu, matematiku, prír. vedy, právo a filozofiu)
- vypracoval sa na významného cirk. diplomata (napr. rokovania s predstaviteľmi husitov v Bazileji; člen pápežského posolstva do Carihradu;najväčšmi sa cenili jeho zásluhy na zmierení napätia medzi pápežom a nem. cisárom)
- stal sa kardinálom
- usiloval sa o prekonanie protikladov medzi rokujúcimi stranami - tu sa zrodila jeho geniálna idea o „koincidencii opozít" (splývaní protikladov)
Svet so všetkými svojimi obyvateľmi (okrem človeka)) má jednu dušu sveta, ktorú možno nazvať aj nevyhnutnosťou. Duša sveta, jednotliví duchovia pôsobiaci v rôznych objektoch sveta, v mineráloch, rastlinách a živočíchoch sú len zvláštnym, špecifikovaným spôsobom existencie tohto všeobecného ducha prírody, je teda akýmsi princípom jednoty celku, stelesnením zákonov, ktorými sa príroda riadi .
Dielo: „O učenej nevedomosti“ – učenie o tom, že čím sme učenejší, tým menej v skutočnosti vieme Heliocentrizmus, uznával nekonečnosť vesmíru, pohyb Zeme
– vychádza z myšlienky, že základom všetkého je Jedno. Jedno, ktoré stotožňuje s Bohom, je nepomenovateľné, dokonalé a nekonečné, je všetkým, avšak nemôžeme ho stotožniť s ničím konkrétnym. Jeho úvahy ho priviedli k myšlienke o nekonečnosti vesmíru a pripravovali cestu heliocentrizmu.
filozofia srelkaa.jpg
ARABSKÁ FILOZOFIA
Kým v Európe flozofia nadväzovala hlavne na Platóna a bola v pozícii slúžky teológie, tak v arabsky hovoriacich krajinách si dokázali uhájiť autonómiu a nadväzovali hlavne na Aristotela.
Pod pojmom arabská filozofia súhrnne označujeme filozofov rôznych národností, ktorí písali po arabsky. Boli to väčšinou lekári a prírodovedne orientovaní učenci často pod ochranov kalifa. Delí na východnú – centrum v Bagdade a západnú – Cordoba.
a) Západná – najskôr Al Kindí, Al Fáráb. Najvýznamnejším bol Ibn Sina Avicenna
b) Východná – Ibn Rušd Averoes- nazývaný Komentátor
Bol stúpencom teórie o dvojakej pravde-teolog., filozof., dualizmu- Boh a hmota sú dve nezávislé príčiny, hmota je nestvoriteľná, Boh je prvá príčina zmien vo svete
Hlásal smrteľnosť individuálnej ľudskej duše, ale nesmrteľnosť kolektívneho ľudského rozumu
Podnietil vznik protischolastickej opozície v Európe=averoizmus
Ibn Síná alebo Avicena alebo Avicenna bol stredoveký perzský filozof, predstaviteľ východnej vetvy arabskej filozofie, lekár, prírodovedec, politik a básnik.
srelkaa Ibn Sina Avicenna.jpg
sa narodil do rodiny perzského úradníka.Už ako 16­ročný ukončil štúdium dobových prírodných vied aj metafyziky.
Vtedy sa rozhodol, že medicína by nemala byť len teoretickou vedou, ale mala by sa aj prakticky vykonávať. Pritom v Európe ešte aj za čias Leonarda da Vinciho sa lekárstvo považovalo za akademickú disciplínu, ktorá sa neobťažovala problémami skutočne chorých. Jeho snaha sa zapáčila sultánovi a sa stal jeho osobným lekárom. Tým získal prístup k sultánovej knižnici.
Perzský učenec slúžil viacerým sultánom či emirom, dvakrát údajne zastával funkciu vezíra. Venoval sa astronómii, ale aj antickej logike. Ako dvadsiatnik začal pracovať na diele Kánon medicíny, ktoré sa stalo učebnicou medicíny. Ešte aj o päť stoviek rokov neskôr slúžili Avicennove spisy ako povinná literatúra lekárov napríklad v renesančnom Taliansku.
Západné myslenie obohatil aj svojimi komentármi Aristotela. V stredoveku mali spočiatku v Európe navrch pokresťančené verzie platónskej filozofie, no islamskí myslitelia čítali aj druhého velikána antického myslenia. Navyše, na rozdiel od európskych učencov sa k ich myšlienkam vyjadrovali aj kriticky. Taká bola aj Avicennova Kniha uzdravenia , ktorá spájala myslenie Platóna a Aristotela.Avicennove myšlienky spôsobili vo vtedajšom európskom myslení revolúciu.
Stredovek znovu objavil Aristotela, jeho myšlienky za začali prednášať na vznikajúcich univerzitách a postupne nahrádzali novoplatónske prúdy. Zrodila sa vrcholná scholastika.
„Človek je smrteľná substancia, vyjadrujúca myšlienky rečou.“
„Múdrosť je cesta, ktorou ľudská duša ide za svojou dokonalosťou.“
„Zlo nie je opakom dobra, je len jeho prekážkou.“
„Cieľom úvah je pravda, cieľom činností je dobro.“
„Rozum je sila duše schopná získavať vedenie.“
„To, čo je podľa viery pravda, môže byť podľa rozumu klamstvo.“
„Hlboká rieka sa neskalí, keď bol do nej hodený kameň, rovnako tak človek. Ak sa zlosti pre urážky, nie je riekou, ale kalužou.“
srelkaa Ibn Sina Avicenna.jpg
bol arabský filozof žijúci v Andalúzii, predstaviteľ aristotelizmu
srelkaa-Ibn Rušd Aveores.jpg
Žil v období Córdobského kalifátu, bol sudcom a osobným lekárom kalifa. Averroovo dielo predstavuje vrchol arabského aristotelizmu. Dostal meno „Komentátor. Rozdelil poznanie na vieru, teológiu a filozofiu. Nazdával sa, že len filozofia dospeje k čistej pravde, dodáva však, že toto poznanie nie je dostupné každému a ľudia sa zväčša musia uspokojiť s vierou, ktorá je nižším, pasívnym stupňom poznania. Na túto teóriu sa neskôr odvolávajú stúpenci učenia o dvojakej pravde (Duns Scotus, William Occam, Pietro Pomponazzi a i.), podľa ktorého existujú dva, navzájom nezávislé druhy právd, pravdy teologické a pravdy filozofické.
Bez toho, že by sa zriekol islamu, rozvíjal materialistické prvky Aristotelovej filozofie. Hmotu a pohyb považoval za večné, nestvoriteľné rovnako ako boha. Boh a hmota sú dve večné, rovnako nezávislé príčiny. Averroes dokazoval nestvoriteľnosť hmoty a Boha pokladal len za prvú príčinu zmien, ktoré sa vo svete odohrávajú.
Dušu človeka spájal s telom, pričom popieral jej nesmrteľnosť. Averroes významne ovplyvnil scholastickú filozofiu. V jeho diele arabská filozofia dospieva k svojmu vrcholu a jednoznačne prijíma orientáciu na aristotelizmus.
srelkaa pravda.jpg
ŽIDOVSKÁ FILOZOFIA
Najvýznamnejším predstaviteľom bol Moše Ben Maimon (Maimonides).

Pod vplyvom aristotelizmu sa snažil o zjednotenie viery a filozofie alebo o racionálne odôvodnenie viery. Až do osvietenstva malo veľký vplyv jeho dielo Sprievodca nerozhodných.

Neskôr mala veľký vplyv tzv. kabala= súhrn tajných náuk o nadprirozdených silách, predstaviteľ židovský učenec Rábi Lőw.
srelkaa-Maimonides.jpg
sa narodil v rodine rabínského sudcu, po dobytí Cordoby musel r. 1148 utiecť do Španielska a následne do fezov. Tu študoval lekárstvo a napísal svoje prvé diela. Podľa niektorých domnienok celá jeho rodina v tomto období boli donútení konvertovať na islam a ako židia žili potajomky.Roku 1165 opustil Fez a odišiel do Akkonu, ktorý bol vtedy pod nadvládou križiakov, navštívil Jeruzalem, Hebron a aj Tyros a nakoniec odišiel do Fustátu (stará Káhira) v Egypte, kde sa živil ako lekár a získal si veľké uznanie medzi egyptskými židmi . Vďaka schopnostiam sa stal káhirským rabínom a vodcom egyptského židovstva, ktorý reprezentoval židovskú obec pred vládnucimi arabsko-moslimskými autoritami. Hoci úrad predstaveného židov zastával len niekoľko rokov, náboženskú a halachickou autoritou zostal medzi egyptskými (ale aj jemenskými, blízkovýchodnými a európskymi) židmi až do svojej smrti.
Však viete, bratia moji, že pre naše hriechy nás Boh umiestnil medzi všetkých týchto ľudí z národa Ismael, ktorí nás neúprosne prenasledujú a vymýšľajú spôsoby, ako nám ubližovať a znevažovať nás ... žiadny národ nikdy toľko neublížil Izraelu, žiadny iný než tento v spôsobe, ako nás ponížil a pokoril, žiadny iný nás nebol schopný oslabiť tak, ako to urobili oni ...
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
svet.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelkaa-alenka1.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
srelinka.gif
text (3).gif
Flag Counter
Zdroj:vlastný materiál- ostatné zo svojej mailovej schránky.ak sa materiál dotkol niečich ochranných práv- napíšte mi a ihneď zjednám nápravu.ďakujem!!!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one