„Svetonázor“

Dajme si príklad položením jablka na stôl a reakciou zopár ľudí:
Botanik ho ihneď zaradí do skupiny.
Umelec vidí zátišie a nakreslí ho.
Obchodník s potravinami v ňom vidí zisk a pridá ho do inventáru.
Dieťa v ňom vidí obed a zje ho.
To, ako sa pozeráme na každú situáciu je ovplyvnené tým, ako sa pozeráme na svet vo veľkom.

Základné filozofické disciplíny
Ontológia - podstata bytia (súcna)- (gr. slovo = bytie), náuka o bytí, prvýkrát tento pojem použil gr. filozof Parmenides
Gnozeológia - poznateľnosť bytia- : (gr. gnois = poznanie), náuka o poznaní, skúma ako vznikalo poznanie, aké sú jeho stupne, čo je pravda
Antropológia - existencia človeka -
Estetika - estetické osvojenie si sveta človekom: krásno, komično, ošklivosť
Etika - konanie človeka a jeho hodnotenie z morálneho hľadiska
Axiológia - o hodnotách, podstate, druhoch hodnotenia a hodnotení

Celá filozofia je strom, ktorý má korene v metafyzike, kmeň je fyzika a vetvy sú ostatné filozofické disciplíny. Toto je tradičné pochopenie celku filozofie. ale čo je metafyzika? Podľa Aristotela skúma súcno ako súcno. Metafyzika si predstavuje súcno. To je v poriadku, ale kde je bytie? Skúma súcno, ale neobracia sa na bytie. Je daná otázka po povahe súcna. Je to dôležitá otázka, ale nie je úplne fundamentálna. Jestvuje aj fundamentálnejšia otázka. Na bytie sa vo filozofii zabudlo. A práve aletheia- neskrytosť je nazeraná cez otázku bytia. Skúmanie bytia je v podstate pýtanie sa na otázku- aký je zmysel bytia? Čo tým hovoríme, ak hovoríme slovo byť? Čo to znamená- jestvovať? Prečo je skôr niečo ako nič? Táto otázka má aj svoje pokračovanie- Prečo je skôr niečo ako nič, keď nič je jednoduchšie ako niečo? Toto je fundamentálna otázka metafyziky. Je bytie. Je úplne úžasné, že niečo je, človek sa nad tým diví. Jeho protiklad je nič. Človek môže toto nič zažiť. Nič sa ukazuje už aj v absolútnej nude. Ale ukazuje sa hlavne v úzkosti. Úzkosť, to je nepoznanosť odpovede na otázku aký je zmysel všetkého bytia, celého sveta. A v úzkosti sa odráža do človeka to nič.Človek nepoznajúci zmysel bytia- to je vyklonenie sa do nič. Pre situáciu človeka je typické, že je vyklonený do nič.
Otázka nepoznanosti zmyslu bytia je priamo spojená s človekom. Zmysel bytia samotného je spojený so zmyslom bytia človeka, so zmyslom ľudského života. Ak nevieme odpovedať na otázku zmyslu bytia, nevieme odpovedať ani na otázku zmyslu života človeka. Bytostným určením pobytu je jeho existencialita, ktorá je aj existencielitou. . Existencialita je porozumenie zmyslu bytia, existencielita je porozumenie zmyslu bytia človeka...no a teraz buď múdry....xixi

Tálesovi mnohí vyčítali, že jeho svetonázor nestojí za nič, vzhľadom na jeho chudobu. Ešte v tú zimu si najíma za posledné peniaze všetky lisy na výrobu oleja. Astronómia mu dovoľuje predvídať bohatú úrodu olív. Keď prichádza čas úrody, vzniká obrovský dopyt po lisoch. Lisy draho prenajíma a zarobí mnohonásobne viac peňazí. Ako najvychytralejší človek a kľuďas tak dokazuje, že pre filozofov je hračkou zbohatnúť, ale nepotrebujú to.

Číslo považoval za základ, vecí sú podľa neho len odrazom čísel. Hovorí o štyroch základných číslach (1,2,3,4), ideálne číslo je 10, výnimočné postavenie mala 7. Čísla sú podľa neho aj základom protikladov, medzi ktoré patria obmedzené a neobmedzené, párne a nepárne, pokoj a pohyb. Bol prvý, kto nazval svet "kozmom".

Spája sa s ním výrok „panta rhei“ čiže všetko plynie alebo „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“ (absolutizácia pohybu, vyhnal z vesmíru pokoj).

- za arché považoval OHEŇ- prírodný materialista- označil malý kolobeh : z ohňa niečo vznikne a v ohni keď zhasína sa aj všetko končí- podstata sa nemení, mení sa však vznik a zánik vecí z tejto podstaty - princíp ostáva, nazval ho LOGOSako zákon, poriadok sveta alebo nevyhnutnosť.

Atómy stanovil za počiatky všetkého. Z týchto tuhých teliesok - atómov všetky veci vznikajú a v nich sa zase rozpadajú pri svojom zániku. Prisudzuje sa mu spis "Veľké usporiadanie sveta" a kniha "O rozumu". O jeho diele sa dozvedáme hlavne z diel Aristotela, Filodéma, Simplikia, Cicera, Hyppolyta a AETI z amidy.

. Lebo atómy sa v priestore síce pohybujú ale majú rôzne očká a háčiky a vždy sa znova spoja do vecí, ktoré vidíme okolo seba.
- duša - je hmotná, skladá sa z atómov (menšie gulaté a velmi lahké atómy) a je nositelom vedomia
- podstatu vecí, t. j. vecné a nemenné atómy a prázdno, môžeme postihnút len rozumom
- ateistické názory - bohovia sú iba fantastické predstavy a domnienky ludí, viera v bohov - dôsledok nevedomosti ludí a ich strachu z prírodných nicivých síl a javov

- vyjadril to aj v myšlienke o bohoch: „O bohoch nemôžem vedieť, ani že sú, ani že nie sú, ani akú majú podobu. Je to vec temná a náš život krátky."
- „Viem urobiť slabší dôkaz silnejším."
- obžalovali ho z ateizmu a donútili opustiť Atény, pri úteku z Atén (chceli ho zabiť) sa utopil na lodi
- „Hmota je plynúca. Pretože plynie, neustále niečo prichádza namiesto toho, čo odchádza, vnemy sa pretvárajú a menia sa podľa veku a stavu tela."
- „O každej veci sú dve protichodné tvrdenia."

,
- ich relativizmus sa zreteľne prejavuje v úvahách o spoločnosti, práve a zákonoch
- poukazujú na to, že zákony sú výtvormi ľudí a právo zodpovedá záujmom zákonodarcov -> „Právo je svojvôľa mocných." (aj Kalikles a Lykofrón)
- dobro a zlo uvádzali ako relatívne pojmy
- Kritias - aj náboženstvo je výtvorom človeka, ktorý chcel vierou v božstvo vyvolať v ľuďoch strach pred trestom za utajované zločiny
- Prodikos - vykladal vznik náboženstva tak, že dávni predkovia začali zbožšťovať všetko, čo pomáha životu a prináša úžitok: „Slnko, mesiac, rieky, pramene a vôbec všetko, čo prospieva nášmu životu, pokladali naši predkovi za bohov pre úžitok z toho, tak ako Egypťania Níl."

- zastávali názor o prirodzenej rovnosti ľudí
- tvrdili, že všetci sme vo všetkom od prírody rovnako zrodení - i barbari i Gréci, príroda nikoho neurčila otrokom; len spoločenský zákon ako vládca ľudí si mnohé vynucuje proti prírode (Hippias)
- označovali sa za demagógov = vodcov ľudu, no Sokrates o nich povedal, že nie sú vodcovia, ale zvodcovia.

Pretože tam, kde vládne rozum, duša sa napĺňa cnosťou.Treba si uvedomiť, že tradičné hodnoty a hodnotenia u Grékov boli spojené s telom: život, zdravie, fyzická sila, krása, ba aj majetok, sláva, moc,.. a teda Sokrates urobil zmenu práve v tom, že dušu postavil hierarchicky najvyššie (nad telo) a tak všetko telesné prestalo mať význam, lebo iba vnútorné poznanie dostalo charakter plnosti. Aj vysvetlenie užitočnosti sa viaže na dušu- užitočné je len to, čo je užitočné pre dušu; čo je užitočné pre telo, ho zaujíma len natoľko, nakoľko to prospeje duši.
Sokrates je prvý, ktorý zastáva princíp rozumovej argumentácie. Je považovaný za jednu z najdôležitejších postáv svetovej filozofie. Ako hovorí Cicero: "zniesol filozofiu z neba na zem".

Poklasické obdobie gréckej filozofie sa datuje do obdobia 322 p.n.l. až po 4. stor. n.l. Toto obdobie vzniká bezprostredne po smrti Aristotela a zvykne sa nazývať aj poaristotelovské obdobie. Filozofi ho nazývajú aj obdobím úpadku filozofie, lebo sa v ňom vo filozofií nič nevyvinulo ani nevytvorilo.
Filozofia tohto obdobia sa orientuje na troch velikánov klasickej antickej filozofie (Platón, Aristoteles, Sokrates).
V popredí záujmu po­aristotelovskej filozofie stojí človek. Filozofia učí ľudí ako lepšie žiť, ako žiť dôstojne, šťastne a bez strachu. Veľmi príznačný je tzv.
synkretizmus – je to stieranie hraníc medzi filozofiou a náboženstvami. Vďaka rímskemu vplyvu sa do popredia dostáva latinčina, ktorá je dominantným jazykom.
Centrum filozofie sa presúva do dnešného Egypta – do Alexandrie. Dôležitými miestami sú však aj Sýria a Macedónsko.

Naproti tomu svet zmyslových vecí je svet večného zániku a vzniku, pohybu a zmeny, v ňom sú všetky veci a všetky vlastnosti relatívne, prechodné, plynúce, ohraničené priestorovými a časovými podmienkami.
- Poznanie je spomínanie, duša (idea) predtým ako sa nasťahovala do svojho telesného obalu žila v nebi a nazerala tam skutočné súcno. Ked sa na zemi spojila s telom, zabudla všetko, čo vedela pred svojim pádom na zem.
- Stredobodom Platónovej kozmológie je mystické učenie o svetovej duši a o prevteľovaní jednotlivých duší. Podľa neho je ľudská duša nesmrteľná a nezávisí od tela, čim dlhšie prebýva v ríši idei (pred pádom na zem) tým viac vie daný jednotlivec, do ktorého tela sa nasťahovala.

Duša sa skladá z troch časti: rozumovej, utvára sám stvoriteľ, vášnivej a žiadostivej – bohovia.
V súčasnosti sa Platónova náuka o štáte z veľkej časti považuje za utópiu. Obsahuje síce veľa správnych názorov a myšlienok, no v praxi ich nie je možné uskutočniť. No na druhej strane Platónova veľkosť je neodškriepiteľná. Spočíva v prenikavosti jeho psychologického pohľadu a v univerzalite jeho ducha, ako aj v pevnom ľudskom charaktere, preniknutom hlbokou vážnosťou.